Stretli sme sa všetci štyria pri ohnisku, pod stromom. Štyri prestrofarebné hrnčeky s pariacou sa kávou, štyria tak odlišní ľudia a štyri páry očí. Tom, unavený po práci. Thea, s veľkou dávkou make-upu na tvári. Ben, horiaci nedočkavosťou nám niečo oznámiť a ja, zmätená z vlastných pocitov a situácii, ktorá sa dramaticky menila dňom i nocou. Tlupa, na sebe závislých ľudí. Aspoň v tomto momente.
"Vyšetrovanie dosť pokročilo. Ako u nás, tak aj za hranicami. Obe autonehody boli zavinené vysokými dávkami liekov. A nikto už neverí, že obaja vodiči si tie lieky naordinovali sami. Ivana pravdepodobne vraždila. Aj ako dieťa a aj ako dospelá. A nielen to," rozhovoril sa ale vzápätí si doprial čas na dramatickú pauzu a nám na vstrebanie informácií.
Aj keď sme vlastne všetci predpokladali, že to nejako tak bude, mierne nás jeho slová vykoľajili. Thea si priložila ruku k pootvoreným ústam, Tom vypliešťal oči od údivu a mne sa na zlomok sekundy zastavilo srdce.
"Dôkazy ešte nie sú jednoznačné a chvíľu potrvá kým sa všetko potvrdí, ale predbežne sa všetci vyšetrovatelia zhodujú v jednom. Niekomu sakra záležalo, aby ani vtedy a ani teraz nikto nič poriadne nevyšetroval. Lenže teraz sa to už zastaviť nedá. Obe oddelenia, aj to naše a aj to za hranicami, spolupracujú a nad nimi sú dve inšpekcie, ktoré na priebeh vyšetrovania dozerajú. Dali mi nahliadnuť do spisov, ktoré konečne kompletne odpečatili. Ona bola psychicky narušená a sledovaná psychiatrom od šiestich rokov."
Jeho hlas som vnímala ako cez vodu. Hučalo mi v ušiach vďaka stúpajúcemu tlaku krvi, ktorá sa mi búrila v žilách ako dravá, rozvodnená rieka. Znechutenie a nervozita boli v tom momente jediné pocity, ktoré som mala. Vlastne nie, strach, ten som cítila veľmi intenzívne.
"Navyše policajti majú indície, že Ivana figurovala v nejakej kauze. Ale nechceli mi to upresniť. Stále sú trošku skúpi na slovo. Ale aspoň na tom robia."
Tváril sa nadmieru spokojne a pyšne, akoby to vyšetroval on sám. Neviem presne opísať čo všetko som cítila, každopádne vír pocitov, ktorý pohlcoval moje vnútro bol šialený. A podľa výrazu tváre aj Thea mala podobný stav mysle ako ja. Vyzerala byť riadne vykoľajená a zmätená. Naopak Tom teraz pôsobil pokojne a takmer chladne, akoby sa ho tie správy príliš nedotkli. Prvotné prekvapenie bolo z jeho tváre preč.
"Čo budeme robiť my?" spýtala sa Thea.
"Nič. Len čakať. Nechcú aby sme sa im plietli pod nohy. Toto mi zopakoval vyšetrovateľ a aj ten z inšpekcie. Doslova a do písmena ma požiadali, aby sme už nič nerobili a po ničom nepátrali. Berú vážne čo sa stalo Ren a aj tú nočnú návštevu ranča. Teraz už to berú fakt vážne," odvetil Ben.
"Čiže sa môžem vrátiť domov aj do práce?"
"Tak to ešte nie, Thea. Daj si ešte pár dní voľna a uži si ho pri koňoch. V bezpečí ešte nie je nikto z nás," namietol pevným hlasom, nepripúšťajúcim žiaden odpor.
Thea naňho pozrela s absolútnym pochopením, vedela presne na čo myslí. Ešte stále nie sme v bezpečí. Nikto z nás. Hrozba je stále živá a aktuálna a ktokoľvek z nás je terčom. Nemá význam pokúšať šťastie.
Ben voľnú ruku položil na moje koleno a mňa zaplavilo príjemné teplo. Cítila som sa oveľa bezpečnejšie, keď bol pri mne. A bola som mu vďačná za všetko čo pre mňa, pre nás robí.
"Takže naďalej zostávame všetci tu a pod dozorom.." povedal zamyslene Tom.
"A nie je nám tu spolu dobre?" zasmial sa Ben.
Všetci sme sa pokúsili o úsmev. Nie každému to ale vyšlo. Ale ako tvárové cvičenie proti vráskam to bolo uspokojivé. Napadlo mi, či dnešný večer bude vhodný na vážny rozhovor s Benom. Mala som naňho milión otázok, na ktoré som chcela počuť odpoveď z jeho úst. Dúfala som, že si každý z nás spraví večerný program pre seba a žiadny útočník nevytvorí podmienky ako včera. Podchvíľou sa mi zazdalo, že aj Ben chce byť čím skôr so mnou v súkromí. Aspoň pohľady, akými sa na mňa díval, o tom nepopierateľne svedčili. Prezeral si ma ako kocúr čo loví myš. Prišlo mi to vtipné a vzrušujúce zároveň. Tušila som čo má v úmysle, ale prerátal sa. Pred mňa bolo dôležité vyjasniť si zopár dôležitých vecí a nie nejaké milískovanie, aj keď ani tomu by som sa aktuálne nebránila. Ale pekne všetko poporiadku. Najskôr práca, potom pláca.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Zrkadlá
Gizem / Gerilim... odjakživa som cítila, že nikam nepatrím. Nie že by som nechcela patriť, zapadnúť alebo byť súčasťou nejakej komunity. Nemohla som. Pre ostatných ľudí som bola divná, zvláštna, príliš odlišná. Možno kvôli svojim názorom, možno kvôli presvedčeniu...
