Vezmi si ma, Seren ✔

"32" vesmír ožíva

Zachvela som sa, keď sa jeho ruka premiestnila na môj krk a prstami mi prechádzal po kľúčnej kosti, no stále neprerušoval náš bozk.

Vedela som, že sa dotýka miesta, na ktorom pred chvíľou zhasol cigaretu, a možno mal aj výčitky, že to urobil. Ale neurobil to on, to moja ruka donútila tú jeho, aby to urobil. Ale mal by vedieť, že mi tým pomohol a nie ublížil.

Náš bozk nakoniec neprerušil nikto z nás, ale presnejšie hrom. Tak som sa zľakla, že som sa okamžite odtiahla a venovala pozornosť už len oblohe.

Aj keď som myslela na niečo úplne iné.. Alebo na niekoho.

,,Bude búrka." natešene som zvolala, kým on vstával zo zeme a podával mi ruku, aby som vstala aj ja.

Keď zistil, že som nemala v pláne vstať, prekrútil očami, a keď ste si teraz mysleli, že ma zoberie na plecia, tak to, do chmár, neurobil. Keby áno, tak by som bola najšťastnejšia na svete a búchala by som mu po zadku až tak, že by stratil trpezlivosť a rovno si na ten zadok sadol. A moja hlava by bola medzi stoličkou a jeho pozadím. Nie, on ma tak silno potiahol, že som skončila s hlavou v tráve.

A čo ma prekvapilo.. On sa nesmial.

,,Toľká radosť, len kvôli búrke? Nemala by si teraz utekať dnu, aby ti nezmokli vlasy?" opýtal sa s letmým úsmevom a ja som sa na malý moment zamilovala.

Počkaj, iba na malý moment? Netrvá to tak náhodou celý život?

,,Nie, to je osud. Lebo som sa rozplakala. A tamten vesmír vie, že milujem búrky a vždy sa v mojom tele šíri eufória, keď hrmí a prší.. To je odkaz."

Usmiala som sa a následne z tej zeme vstala. Keď videl môj úsmev, roztiahol aj on jeho pery. Nemyslím tak, že si chytil líca do rúk a potiahol. Usmial sa a..

Prečo sa polovica môjho života odohráva vtedy, keď sa usmieva?

Áno, viem, že nie som mŕtva a môj život sa odohráva vždy, ale práve vtedy, keď sa usmieva, je môj život cool.

Ale asi všetky životy by pri ňom boli cool.

,,Je to odkaz. A ten vesmír ti oznamuje, že máš ísť domov, lebo ťa trafí blesk.. A to by bola v tomto prípade veľká irónia, keďže si sa dneska priznala s tým, že si niekoho zabila."

Viem, že som sa uraziť nemala a mala som to brať ako srandu, ale dotklo sa ma to. Pretože to bola posratá pravda a ja som si na ten deň zas spomenula.

,,Prepáč, nemyslel som to tak.." ospravedlnil sa, keď videl môj pohľaď, a chytil ma za ruku.

,,Vesmír ožíva." povedala som, ukázala mu môj cool úsmev a rozbehla sa do vody. Jasné, že to nečakal, ale nečakala som to ani ja.

Ale nechcela som byť teraz sama. Jednoducho to nešlo a vedela som, že keby som teraz do tej vody neskočila, išli by sme každý svojou cestou. Možno by na mňa aj zabudol. A ja by som bola zase doma sama, lebo rodičia musia ísť zase preč, keďže prišli nečakane, a asi by som sa zabila.

Lenže keď tu som, tak tu asi na niečo som, nie?

,,Preboha, už zase? Seren, vylez von. Chceš sa zabiť? Nie, to chceš práve urobiť, že? Je to pomsta? A začo vlastne?" rozkričal sa, až som sa zľakla, že nás budú počuť rodičia, ale na druhej strane som sa usmievala, lebo mu na mne záležalo.

Alebo len jednoducho nechcel, aby pred ním niekto zomrel.

,,Pokoj, nechcem sa zabiť. Neviem, ako by si to bezo mňa prežil. Len poď ku mne, lebo sa utopím!" zakričala som naspäť a pozerala na jeho reakciu, kedy sa zamračil ešte viac, niečo si zahundral, ale potom si vyzliekol tričko a rozbehol sa ku mne.

Bol to ako splnený sen. Polonahý, bohatý muž beží rovno ku mne.

Len škoda, že za trochu iných okolností.

,,Dobre, teraz poď von." rozkázal a chytil ma za ruku s tým, že s ním pôjdem.

,,No tak, Joshua. Si sráč? Bojíš sa?" rýpala som doňho a objala ho okolo krku. Dúfala som, že ho tým nejak zastavím v tom, aby ma ťahal na breh.

,,Keby som sa bál, neskočil by som za tebou.." Rezignovane vzdychol. ,,Prečo nechceš vyjsť von? O čo ti ide?"

Ako to, do chmár, vyňuchal? Nemohol si myslieť, že som sa len tak chcela okúpať uprostred búrky po tom, ako som sa priznala s vraždou?

,,Lebo nechcem byť sama, nie je to očividné?" priznala som a neubránila sa slzám, ktorým som zatvárala dvere už dosť dlho.