mind. [SK]

1. Odideologizovaný deziluzionizmus

Nikdy pred tým si nepotrpela na matrace. Ale teraz si nevedela pomôcť. 

Ležala na mäkkom matraci, do ktorého sa jej telo zabáralo ako stopa do snehu počas odmäku. Akoby sa ju matrac pokúšal spolknúť. Okrem toho mala nepríjemný pocit kvôli špičke chodidla vytŕčajúcej spod prikrývky a na chrbte pokrčeného odevu, ktorý jej odhaľoval pás. 

Nebyť týchto drobných, no nemilých okolností, ešte by spala. 

Jej telo sa na posteli myklo a ona si uvedomila, že ruka stískajúca jej zápästie povolila zovretie. A následne jej pred očami začali tancovať tiene. Čierna na pozadí jej viečok preskakovala z obyčajnej čiernej na grafitovú čiernu a ona mala pocit, akoby jej niekto pred očami mával rukou. Znepokojovalo ju to. 

Niekde na míle ďaleko od svojej mysle počula hlasy - uvoľnené, naliehavé a euforické hlasy. Hlasy, alebo hlas, zmĺkol v napínavom tichu, keď sa snažila otvoriť oči. Viečka s mihalnicami jej pripadali ťažké a ona bola unavená. Postupne jej pred očami začala miestnosť hrať farbami. Najprv videla len bielu stenu s modrým fľakom, ktorý sa pomaly zaostroval do obrazu navzájom prelínajúcich sa oditeňov modrej, zelenej a zlatej. Obraz jej pripomínal medenú tabuľku, ktorú niekto po rokoch našiel pod kostolom.

Do reality ju vtiahol ľahký povzdych. Rozšírila oči a špičku chodidla stiahla pod prikrývku. Ospalo obrátila hlavu. Vo svetle prenikajúceho skrze okná vedela rozoznať obrysy tváre, ktorú nespoznávala. Oči boli nevýrazné popri tmavých kruhoch, ktoré ich lemovali a tvár pôsobila bledo, vyčerpane. 

Chlapec sa na ňu váhavo usmial a úsmev mu spôsobil na lícach jamky. V očiach sa mu zračila radosť a úľava, ale aj nepochopiteľná opatrnosť. Pozeral na ňu akoby bola bábika z porcelánu, ktorá sa môže rozbiť, ak na ňu prudko dýchne. 

„Ahoj ty," zašepkal veselo a položil jej ruku na chrbát dlane. „Celkom si ma vydesila. Ako sa cítiš?" rozpačito zavrel oči, akoby si uvedomil nezmyselnosť jeho otázky, a keď ich znova otvoril, upieral ich na ich ruky. Jej nehybnú a jeho príjemne teplú. Neisto si s ňou začal preplietať prsty a ona sa strhla. Ruku stiahla k sebe a pomaly ju schovala pod prikrývku. Mala pocit, akoby všetko čo bolo mimo prikrývky, nepatrilo jej. 

Pohľad upieral stále na miesto, kde pred chvíľkou ležali ich dlane a keď vycítil jej pohľad, postavil sa. Sedel na čiernom, koženom kresle, ktoré vyzeralo príliš luxusne na to, aby bolo súčasťou nemocnice. Očami strelila po obraze na stene, sklených priehľadných dverách a kúte izby so zelenými rastlinkami všakovakých rozmerov. 

Upriamujúc svoju pozornosť na veľké biele dlaždice sa spýtala: „Kde to som?" 

„Hm?" strhol sa, akoby ho prerušila v rozjímaní nad jej tvárou. 

„Kde som?" 

Opäť sa posadil a ruky si tento raz položil na stehná. „Doma," usmial sa.

„Do-čo?" znepokojene pozrela na hadičku, ktorá jej trčala z ruky a prúdila ňou priesvitná tekutina, od vody sa líšiaca len hustotou. Vedľa jej postele stála kovová vec, pripomínajúca vešiak so sáčkom. „Toto nevyzerá ako domov."

„To preto, lebo sme v nemocničnej časti. Čo sa deje? Nespoznávaš to?"

Nemo pokrútila hlavou.

„Oh, to nič. Nechodili sme sem často. Toto bola Adamova parketa, nie tvoja." 

Zhlboka sa nadýchla a prikrývku potiahla ešte vyššie. Kto je, dopekla, Adam?

Chlapec sa naklonil bližšie a vrhol na ňu zvedavý pohľad, akoby počul jej otázku. „Vieš predsa, kto je Adam, nie?"

Odsunula sa na posteli ďalej od neho a uvedomila si, aké má celé telo stuhnuté. Ako dlho spala? Jej telo jej hovorilo celé veky, no jej myseľ sa cítila, akoby nespala ani hodinu.