my ghost (boy)friend [ji.kook]

g h o s t

,,Dobre, ja ti to poviem, ale sľúbiš mi, že ma nevysmeješ. A snáď mi aj uveríš." Poviem vážne. Yoongi spraví niečo, čo moc často nerobí - usmeje sa.

Možno sa pýtate, čo tým myslím. Ide o to, že pán Min chce navonok pôsobiť drsne, hrubo a povedal by som i odpudzujúco. No všetci, ktorí ho dôverne poznáme vieme, že vo vnútri to je milý človek, ktorý si žiada lásku a starostlivosť od ostatných. I keď tvrdí opak.

,,Ľudia sú svine, neverím im. Ale pre teba spravím výnimku."

,,Okay, vidím jedného človeka a-" Predtým než stihnem dopovedať mi skočí do reči.

,,Každý z nás vidí ľudí. Bohužiaľ." Keby mám tu možnosť, tak mu vrazím. No je tu priveľa študentov. Tiež som si vybral správny čas na tajomstvá - školský obed.

,,Môžeš na chvíľu odložiť svoju pohŕdavosť voči ľudskej rase, z ktorej si nesmierne sklamaný a počúvať ma?" Bez čakania na jeho odpoveď pokračujem vo svojom "príbehu". 

,,Každý z nás ich vidí, to máš pravdu. Lenže tohto... vidím len ja. Dobre, znie to divne, ale už mám pocit, že som sa načisto zbláznil."

,,Asi to tak bude." Oh, ešte jedna vec o Yoongim, ktorú možno neviete - nič sa mu nechce. Ani len rozmýšlať.

,,Ďakujem, si fakt kamarát." Poviem, do oboch rúk schmatnem tácku s ... obedom (?) a chystám sa na odchod. ,,Jimin počkaj. Poradím ti len jednu vec. Skús sa s ním porozprávať. Nenechaj ho len tak odkráčať. Zastav si ho a opýtaj sa ho čo je zač a čo od teba chce."

Ah Yoongi.. Nikdy som ho nenechal odkráčať. On sa proste vždy bez jedinej stopy vyparil preč. Akoby tam ani nebol.  

Ako duch.