Stay creepy

Creepypasta - Pastelový muž

https://darktown.cz/the-pastel-man-pastelovy-muz/

Považuj toto za varovanie. Ak sa ti niekedy stane, že sa ocitneš v zúfalej situácii, tak ako sa to stalo mne toľko rokov dozadu, povedz nie Pastelovému mužovi. Nezáleží na tom, ako moc toho človeka, ktorému sa dychtí, že pomôže, miluješ. To, čo za to chce, ti za to nestojí. Hovorím to v nádeji, že neurobíš rovnakú chybu ako já v tej chladnej zimnej noci v obývačke, keď som kľačal vedľa umierajúceho tela môjho otca.

Roku 1997 som sa prvý krát stretol s tou kreatúrou a neuplynie deň, kedy by mi jej tvár nenaplnila myšlienky. Vtedy som bol teenager, ale ten večer sa mi vryl do pamäti ako chvíľa, keď som stratil všetku svoju detskú nevinnosť - stratil som ju všetku neciteľnej, pekelnej príšere so svetlo modrou kožou.

Aj napriek tomu, že sa to odohralo pred mnoho rokmi, mám to osudné stretnutie živo v pamäti. Mohol by som popísať, čo som ja a otec mali na sebe, čo sme si objednali za pizzu a dokonca aj skóre futbalového zápasu, ktorý bežal v televízii. Už sa blížil polčas a otcove slová sa zmenili v nesúvislé brblanie, čo mi pripadlo divné, vzhľadom k tomu, že pil jednu fľašu piva od začiatku zápasu.

Videl som ho vypiť celý balík pív a ani sa poriadne neopil, takže som nechápal, ako by ho mohla jedna fľaška tak ľahko položiť. Keď polovica jeho tela znehybnela a zviezla sa z gauča na zem, došlo mi, že na vine alkohol nie je. Opýtal som sa ho či je v poriadku, ale nerozumel som čo hovorí. Zo stola som zobral mobil a vytočil 911.

,,911, ako vám môžem pomôcť?''
,,Myslím, že môj otec má zástavu srdca.''
,,Dobre, vašu adresu máme. Sanitka je na ceste. Čoskoro by k vám mala doraziť. Je pri vedomí?''
,,Áno. Áno je, ale nerozumiem, čo hovorí.''
Z úst môjho otca vychádzalo nezmyselné mrmlanie. Mal som strach. On bol všetko, čo mi ostalo. Mam ja matka zomrela keď som bol malé dieťa, takže som ju nikdy nepoznal, ale môj otec tu pre mňa bol vždy - vydával sa za obidvoch rodičov. Ak by som stratil aj jeho, ostal by som sám.

,,To je u zástavy bežné, je dobré, že je hore...''
Zvyšok som už nepočul, pretože v ten moment som pustil telefón. Prišiel som si ako vo filme, kedy sa všetko akoby zastaví a stíši. Futbal v televízii, operátor dávajúci mi inštrukcie cez telefón, aj hlas môjho otca, mrmlajúceho v agónii na koberci, sa stal len kulisou - miznúce, ako som prestával vnímať svoje okolie.

Všetka moja pozornosť sa sústredila na jednu jedinú vec. Na tú hroznú príšernosť stojacu v kuchyni, ktorá pozorovali mňa a môjho umierajúceho otca s nechutným úsmevom na pokrivenej tvári. Jej hlava sa skoro trela o dvoj metrový strop, ako sa nadšením hojdala zo strany na stranu - ako dieťa posledný deň školy sediace netrpezlivo v lavici a čakajúce na posledné zvonenie školského roka, ktoré konečne oznámi začiatok letných prázdnin.

Pastelovo modrá koža pokrývala stvoru od hlavy až po päty, hrozné, skrútené chodidlá vyzerali ako počasím zájdená koža, ktorú niekto moc dlho nechal na slnku. Z vychudnutého, dlhého tela visela obyčajná, hnedá taška s čiernymi stehmi. S nadšeným výrazom si to ľahko pohladilo popruh vaku s jedným z dlhých prstov.

Spočiatku som si myslel, že som zošalel z pohľadu na môjho otca majúceho zástavu srdca, ale keď sa k nám tá vec priblížila, došlo mi, že to halucinácia nie je. Sklonilo to hlavu pod stropným svietidlom v obývačke a jednu nohu prehodilo cez gauč. Aj keď ta monštruózna ohavnosť chodila vzpriamene na nohách, teraz sa akurát skrčila na všetky štyri a vyzerala ako divoká šelma pozorujúca svoju obeť.

Mal som byť posratý až za ušami, ale ten neznesiteľný úsmev na tej škaredej tvári vo mne vyvolal skôr hnev než strach. Pripadalo mi, akoby sa z utrpenia môjho otca tešil. Priblížilo sa to ešte bližšie a ja som chytil otca za ruku v akomsi zúfalom pokuse ochrániť ho. Príšera sa zastavila centimetre od mojej tváre a potom sa zamerala na otca.