Stay creepy

Creepypasta - Dejové chyby

https://creepypasta.fandom.com/wiki/Plot_Holes

S mojou prvou dejovou chybou som sa stretol v deň, kedy môj najlepší kamarát vstal z mŕtvych.

Boli sme vtedy stredoškoláci a, samozrejme, sme boli hlúpi. Volal sa Jake a radi sme chodili do starého, opusteného domu v lese, kde sme proste blbli. Robili sme typické puberťácke veci. Aby som bol úprimný, bol to pomerne veľký barák. Bol to dvojposchodový dom s pivnicou, alebo trojposchodový dom, ak by ste počítali aj pôdu. Príbeh rozpráva o starej žene, ktorá začala tento dom pred rokmi stavať, pretože chcela uniknúť živote v meste, ale z nejakého dôvodu ho nikdy nedokončila. Pravdepodobne zomrela. Každopádne, ten dom bol skoro dokončený, keď zomrela, ale nikto sa nenamáhal ho dokončiť, a tak tam teraz len stojí a chátra. 

Takže sme ja a Jake do toho domu chodili, robili hlúposti, strašili sa navzájom, alebo ho jednoducho preskúmavali. Normálne sme boli opatrní - alebo sme mali šťastie - a tak sme sa nikdy nebáli, že by sa nám mohlo niečo stať. 

Potom sa raz dosky na druhom poschodí pod Jakeom prelomili a on sa prepadol. Nikdy som si neuvedomil, v akom strašnom stave dom musí byť, pretože akonáhle dopadol na podlahu prízemia, tá sa prelomila tiež a on skončil až v pivnici. Zbehol som dole a pozrel sa do diery v prízemí.  Bola tam tma, lenže my sme vždy boli o krok napred, takže sme si so sebou brali baterky, takže som na Jakea posvietil. Nikdy nezabudnem na to, čo som videl.

Jedna z dosiek musela byť pod zlým uhlom, keď na ňu spadol. Teraz trčala z jeho brucha ako kopia. Videl som, ako sa snaží pohnúť a vyrvať ju. Dokonca som ho počul lapať po vzduchu... a potom naraz prestal.

Bol mŕtvy. Bol som si tým istý. Naša vlastná blbosť ho zabila. Bol som v šoku. Nevedel som, čo mám robiť. Takže som jednoducho... zdrhol. Vybehol som z toho domu a nechal ho tam.

Bol už skoro večer, keď som sa dostal domov. Išiel som rovno do svojej izby, s nikým som nerozprával. Nič ma nemohlo zastaviť. Jednoducho som sa chcel stočiť do klbka a zabudnúť na tu hroznú scénu. Rodičia so mnou chceli rozprávať, ale ja som predstieral spánok, a tak ma nechali na pokoji. Neskôr v noci sme obdržali telefonát od Jakeových rodičov, pýtali sa, kde je. Len kvôli tomu ma "zobudili" a ja som im povedal, že nemám páru. Klasická odpoveď "No, ak ho uvidíš, daj nám prosím vedieť!" prišla hneď potom, a tak som to odsúhlasil a išiel  spať.

Na ďalší deň bol škola a svoj ranný rituál som omnoho urýchlil. Nechcelo sa mi ísť, ale zároveň som nemohol ostať doma. Bol som si istý, že Jakeovy rodičia už majú podozrenie. A tak som išiel. Škola bola... ako každý iný deň. Po ráne blbnúci a rozprávajúci ľudia. Došiel som ku svojej skupine kamarátov, s ktorou som pred prvým zvonením, a moje srdce sa náhle zastavilo.

Bol tam Jake.

Stál tam, smial sa, správal sa ako on. Keď ma uvidel, najskôr sa zaškeril, než ku mne prišiel. Povedal nejaký vtip, ale ja som ho nevnímal. Stále som na neho pozeral. 

,,Hej, si v pohode?" opýtal sa ma už trochu znepokojene.

,,Nie si... Si ty v pohode?" to bolo všetko, čo som dokázal povedať.

,,No, áno. Prečo by som nemal byť?" trochu sa zasmial, ale v zápätí mi venoval nechápajúci pohľad. 

,,Ty, ty... o ničom nevieš?" snažil som sa frázovať čo najjemnejšie. Nechcel som, aby si nás niekto moc všímal, pretože aj tak som si uvedomil, že ho to muselo nejako znepokojiť. Ak áno, tak to však na sebe nedal poznať.

,,O čom by som mal vedieť?" odpovedal, a potom zazvonil zvonček. Rozlúčil sa so mnou a podozrievavo sa na mňa pozrel, než vošiel do triedy. Chvíľu som tam len stál a pozeral do prázdna, celý v šoku. Prečo tu bol môj kamarát? Videl som ho umierať! Nemal by byť aspoň v nemocnici? Ale bol v poriadku.