Stay creepy

Creepypasta - Dobrý doktor Locklear

https://creepypasta.fandom.com/wiki/Good_Doctor_Locklear

Nebolo tam nič než neobmedzené ilúzie. Dávali mu prášky, ale neboli dosť silné. Jeho zmysly boli poškodené, a tak ostal sám, spolu s hlasmi v jeho hlave. Hlasy stále hlasitejšie a hlasitejšie, než mohol zniesť. Snažil sa zúfalo si rozškriabať tvár. Urobil by čokoľvek, aby utíšil ten rev v jeho hlave, ale bolo to márne, pretože jeho ruky boli pevne pripevnené ku jeho hrudi zvieracou kazajkou. Zrútil sa na podlahu pod sebou. Bol v tejto mizernej cele už bohvie ako dlho. Možno už týždne, mesiace, alebo nedajbože roky. Už dlho predtým stratil pojem o čase, ale na tom mu nezáležalo. 

Hlupáci! Kto si sakra mysleli, že sú, keď ho takto zatvorili. Jeho, muža vedy! Toho, kto priniesol spoločnosti toľko objavov. Hrdinu ľudstva! Za to zaplatia. Všetci. Do jedného. Pokiaľ pre nich nemôže byť ochráncom, bude pre nich ich záhubou. 

Jeho obočie sa zašklbalo, keď sa snažil potlačiť náhlu bolesť hlavy, ktorá vždy prichádzala po výkriku hlasov. Bola to strašná bolesť, ale bol za ňu rád. Bolesť ako jediná dokázala na chvíľu potlačiť účinky psychotropných látok ktoré mu sestry dali, aby sám seba nezranil. Vtipné, pretože to nebolo jeho vlastné bezpečie, o ktoré by sa mali báť. Ako bolesť utíchala a jeho zrak sa zase vyjasnil, ľahol si ticho vo svojej cele. Bola naprostá tma a jediný zvuk, ktorý počul, bol jeho trasúci sa dych. 

Keď zo seba striasol posledné stopy únavy, snažil sa sústrediť. Áno, dnes je ten deň. Teraz, keď bola jeho myseľ konečne očistená od chladného zovretia liekov, sa mu všetky spomienky začali vracať. Už to naozaj boli mesiace, čo strávil na tomto prekliatom mieste. Zadržal ho v dome jedného z jeho pacientov. Nemohol pochopiť, z akého dôvodu ho polícia silou odtiahla. Pravdepodobne to mal na svedomí jeho nepriateľ. Konkurenčný lekár, ktorý by mal len úžitok z jeho neprítomnosti. To bolo jediné logické vysvetlenie. 

Po celé roky keď slúžil ľudstvu myslel len na to, ako im pomôcť. Záležalo mu na jeho pacientoch, a určite boli s ním ich životy lepšie. Tak prečo?

Len na moment si spomenul na jednu z pacientok. Malé dievča menom Anna. Nemohlo jej byť viac ako sedem rokov. Spomenul si, ako bledo a slabo vyzerala predtým, než ju začal liečiť. Jej pľúca boli ochabnuté a sotva mohla sama chodiť. Domnieval sa, že bez jeho liečby by sa nedožila ôsmich. Bohužiaľ, nehľadiac na to, ako moc sa snažil, nemohol si vybaviť jej tvár. Ty ohavní bastardi zaplatia za to, ako ho okradli o jeho drahé spomienky. Dokázal vôbec dokončiť jej liečbu? Bola teraz dostatočne silá a zdravá, aby sa hrala s ostatnými dievčatami? Ubíjalo ho to. V tú chvíľu započul to hrdzavé zaškrípanie dverí do jeho cely. 

Vytrhnutý z jeho premietania jeho myseľ začala zrýchlene prehrávať plán, ktorý pripravoval v skorších mesiacoch, pri tých krátkych chvíľkach pri zmysloch, medzi dávkami ďalších liekov. Dnes bola skutočne jeho posledná noc v cele 399. 

Vedomie sa mu navrátilo a vrhol sa na stenu po jeho lavici. Sotva dokázal rozoznať povedomý kruhovitý tvar jedného z gombíkov pripevnených ku vypchávke pokrývajúcej celú miestnosť. Rýchlo sa predklonil, a jemne ho zubami stisol. Šklbol sebou dozadu ako najrýchlejšie dokázal, bez toho, aby pretrhol nitku, ktorou bol ku vypchávke prišitý. Na túto noc čakal. Po niekoľko mesiacov otročil v tajnosti aby konečne mohol zožať plody svojej práce. Jeho plán bol geniálny. Keby jeho ruky neboli pripevnené ku jeho hrudi, potľapkal by sa po chrbte. 

Na moment stuhol. Škrípanie kľučky prestalo. Počul len tlmený rozhovor za dverami do jeho cely, nasledovaný iba vzďaľujucími sa krokmi. Mal šťastie. Ďalší z pacientov asi spôsobil povyk, a to mu dalo o trochu viac času, než sa sestra vráti späť ku nemu. Opatrne pokračoval vo vyťahovaní gombíkov, pokiaľ štvorec látky nevypadol von. Vypľul gombík na podlahu a pozrel na novo vytvorený otvor, ktorý bol najdôležitejšou časťou jeho úniku.