Oh my Darkness (SK)

Part 2

"Veľmi pekne ti ďakujem, že si nezohnala auto." Povedala som Kaley s úsmevom na perách. "Prepáč, prišla som naozaj... narýchlo, vieš..." Odpovedala so sklonenou hlavou vlečúc za sebou môj kufor. Sadu na čvirikanie by som nedala nikomu, príliš si ju cením. "V poriadku Kay, ale pri koľajnice chceš ísť pešo?" Zastala som a opýtala som sa s vyčítavým výrazom na tvári. "Nefrfli toľko a kráčaj, ja som staršia." Kaley ma predbehla a pridala do kroku. "Si staršia iba o minútu, moja milá." Zasmiala som sa a snažila sa ju dobehnúť. "Ale som staršia." Nastala chvíľková odmlka, ktorá trvala až kým sme sa dotrepali ku koľajniciam. Nemám síce žaidne povolenie odísť z Otvorenosti do Neohrozenosti, ale na to momentálne z vysoka kašlem. V diaľke som už začula vlak a podala sestre sadu na čvirikanie, v čom ma oblial studený pot. Dúfam, že mi ju tam vyšvihne bezpečne. "Tak, moja staršia sestrička, choď, aj s vecami." škodoradostne som sa na ňu usmiala. "Čo prosím?" Zaskočila sa. "Starší majú prednosť." Povedala som sarkasticky a založila si ruky v bok. Vlak už bol blízko, čas sa rozbehnúť. "No čo na mňa pozeráš, šup - šup do vlaku!" Ukázala som smerom na blížiaci sa vlak a Kaley sa s trucovitým, porazeneckým výrazom rozbehla - aj s mojimi vecami a vyhupla sa na vlak. Na moje prekvapenie s veľkou eleganciou na miesto dostala aj moju čvirikaciu sadu a kufor. Som na rade. Už nejakú chvíľu bežím a pribižujem sa k vlaku. Trocha som vyšla z cviku, ale tot umenie Neohrozrných ešte stále ovládam. Vyhupla som sa na vlak - síce nie s až takou veľkou eleganciou, ako Kay, ale predsa. "Bravo, sestrička." Zasmiala sa. Musela som sa chcíľu vydýchať, kým som jej stihla utrúsiť poznámku. "Ty sa modli, že sú moje veci v poriadku." Viela som síce, ako pekne dopadli na "palubu" vlaku, ale moja sada na čvirikanie je naozaj krehká. Nasledovalo ticho, ktoré sme s Kay dobre poznali. Bolo síce ticho, vymieňali sme si pohľady a vo vnútri sa šúľali od smiechu. Toto ticho som vždy milovala. Po nejakom čase - neviem, ako dlho to bolo, väčšinou čas nevnímam - som vystrčila hlavu z okna a zbadala asi 20 metrov pred sebou tú známu strechu, na ktorej sme vždy vyskakovali. "Kay, je čas." Kývla som na ňu rukou a postavila sa k dverám. Ako prvé, leteli veci, ktoré Kay bez môjho vedomia vyhodila z dverí, za nimi vyskočila ona. Ja som ostala v nemom úžase a skoro som zabudla vyskočiť. Ako som dopadla, oškrela som si lakeť, ale bez problémov som vstala a oprášila si čierne legíny a bielu blúzku. Po tom som zbadala, že moja sada na čvirikanie dopadla priamo na kufor, takže by nemala utrpieť nejakú vážnejšiu škodu. Ukázala som smerom na moje veci a zasrela na Kay, ktorá sa ešte oprašovala. "Tvoje jediné šťastie." Podotkla som. "Dúfam, že sa ti to tak pekne podarí zhodiť aj dolu." Zasmiala som sa a rozbehla sa k múru, z ktorého som bez slova skočila. Chvíľu som si užívala pád a cítila som, ako sa vo mne prebúdza Neohrozená krv. Dopadla som do tej známej siete a vyteperila sa z nej von.  "Najprv veci, po tom ty!" Zakričala som najhlasnejšie, ako som vedela, aby ma - určite zaskočená - Kaley počula. Z hora som začula nevýrazné "V poriadku" a za pár sekúnd som mohla vyberať zo siete veci. Vždy som bola materialistka. "Môžeš!" Zakričala som, keď bola moja batožina bezpečne dole. Po tom som už videla iba letiacu Kay a sieť, ako sa trasie. "Skákať ešte stále nevieš tak dobre, ako ja, drahá." Zasmiala som sa a podala jej ruku, ktorú ochotne priala. Na to sa zo siete vynorila aj jej strapatá hlava. "Ha-ha" Poznamenala trucovito a vytiahla sa von. Hneď an to sa oprášila a zamierila do Jamy. "Kamže, sestrička, čo tak pomôcť mi?" zasmiala som sa a natiahla ruku s kufrom. Potláčala smiech a zobrala ho, na čo sme obe vyrazili smer Jama.

Ospravedlňujem sa, že tento diel bol taký krátky, no nemala som moc času, ďalší vude mať opäť viac než 1000 slov :) Ako Rafaelo :D Ak ste si príbeh prečítali, prosím, zanechajte koment :)