Oh my Darkness (SK)

Part 3

Kay uháňala smerom vpred rýchlejšie, ako ja. Možno za to môže to, že sada na čvirikanie - ktorú za sebou vlečiem ja - je ťažšia, ako môj kufor z oblečením, ktorý len tak poletuje za Kay. "Panebože, dávaj pozor! Ak mi ten kufor prevalíš do rieky, bude to tvoja vina, že budem behať po Neohrozenosti nahá!" Kay sa iba zasmiala a ešte viac pridala do kroku. Ja som ticho zahrešila a pokúsila sa ju dobehnúť. Po chvíli sme boli konečne na miesie - v Jame. Hneď, ako nás uvidel jeden pár očí, spočali na nás všetky. Pár sekúnd bolo ticho a po tom sa ozval potlesk. Nič iné, iba potlesk a súcitné tváre, atmosféra bola na Neohrozenosť priam pochmúrna. Pretĺkala som sa pomedzi dav prajúci mi úprimnú sústrasť a pripadala som si ako v Sebazaprení. Z predstavy tej frakcie ma striaslo. Všade, kam som sa pohla, dav sa ešte viacej zhustil, bola som ako magnet, pomaly som cez všetkých tých ľudí nevidela. Zastala som, pretože nemalo cenu pokúšať sa dostať sa z toho. Len som stála, uviaznutá v dave. V tom som iba pár metrov od seba zazrela hlavy, ako sa rozostupujú, ako keď voda tečie okolo kameňa. Je to Kay? Mama? Nie je to ani jedna z nich. Mohla som prestať hádať keď sa dotyčný objavil priamo predomnou. Bol to chlapec, asi v mojom veku. Príliš sa o seba nestaral, bol strapatý, neoholený a v obyčajnom čiernom tielku a nohaviciach. Ruky mal preplnené tetovaniami. "Prepáč, že som neprišiel skorej, musel som ešte nastaviť pár vecí, poď, máš nachystanú izbu." Povedal, ako keby to bola nejaká fráza, ktorú sa naučil nedobrovoľne a odriekal ju pred publikom, ako malé dieťa, ktoré donútia ospravedlniť sa. Na to ma potiahol za ruku a ťahal smerom vom z tlačnice. Náhle som mala viacej priestoru, ľuda ustupovali. Zjavne sa ho báli. "Počkaj, kto si?" Vytrhla som sa mu. "Tvoja ochranka a zvukár, stačí?" Povedal nevrlo a znova ma chytil. tentoráz som sa bez slova nechala vliecť až do izby. No keď som do nej vošla, ostala som nemilo prekvapená. Nebola to tak celkom moja izba, musela som sa o ňu - ako som práve zistila - deliť s... ani neviem, ako sa ten chlapec volá. "Louis." Utrúsil, keď okolo mňa prechádzal, ako keby mi vedel čítať myšlienky a zvalil sa na jednu z postelí, ktorá bola neustlatá - zjavne jeho. Nemala som ani najmenšiu chuť sa tam zložiť, pretože moja posteľ bola v tesnej blízkosti jeho až sa zdalo, že je to manželská posteľ, ale nebola. S nechuťou som uložila sadu na čvirikanie do rohu miestnosti, keď do izby vtrhla Kay. Hneď, ako som ju uvidela, hodila som sa jej okolo krku. "Tak rada ťa vidím!" Usmiala som sa na ňu. "Ou-ou veď sme sa nevideli sotva 10 minút." Zasmiala sa a doslova si ma od seba odlepila. "Nejako som sa predrala davom a priniesla ti kufor." Dodala a pri slove predrala škaredo zazrela na Louisa, ktorý len prevrátil oči. "Prepáč, na rýchlo sme nezohnali nič lepšie, nie je to žiadny luxus, ale bývať sa tu dá." Pokrčila plecami. "Je mi naozaj ľúto, že sa musíš o apartmán deliť tuto s Louisom, ale inak to vážne nešlo." Ospravedlňovala sa Kay, ale ja som iba prikyvovala a do nekonečna mrmlala, že to nevadí. "Prepáč, ešte som ti ho nestihla predstaviť..." začala Kay, ale ja som ju v polovici vety prerušila. "Už sme sa zoznámili." Vrhla som pohľad na Louisa a dala si ruky v bok. "Tak dáme to nebolo dosť? Ráči vaše veličenstvo, aby som sa aj klaňal?" Poznamenal ironicky. Ja som iba prevalila očami. "Pre mňa za mňa, rob si čo chceš, hlavne si rob svoju prácu poriadne." Nevrlo som mu odvrkla a sadla si na svoju posteľ. Po tom som si spomenula na to, že postele možno oddeliť. "A toto," Vstala som a ukázala na postele. "bude od seba ďalej." Vyhlásila som víťazoslávne a zohla sa, aby som ich mohla od seba odtlačiť. Louis sa len zachichotal a ako som medzitým postrehla, zízal mi na zadok. Snažila som sa postele od seba oddeliť, no ako keby boli prilepené. Kay stála pri dverách ako primrazená a niečo mi chcela povedať - videla som jej to na tvári - ale aj ju chytal úškľabok. Po minúte snaženia sa som ostala sklamaná. "To je jedna posteľ, všakže?" Cítila som sa ako idiot a založila ruky v bok. Moje pekne urobené vlasy stiahnuté dozadu dozdobené vrkočmi, ktoré som si tiež stiahla dozadu boli zrazu rozstrapatené. S rozdeľovaním manželskej postele som si dala námahu. Na pokon však aj mňa zmohol úškrn.  A plesla som si rukou po čele. "Som ja ale idiot." Zasmiala som sa. "Ale medzi nami," Ukázala som na Louisa a následne na mňa. Tomu sa rozsvietili oči. "Bude rad vankúšov, na to sa spoľahni." Huncútsky svit v jeho očiach zhasol a nahradilo ho sklamanie. Musela som sa zasmiať. "Ak by si si to rozmyslela, som hneď vedľa teba." Zasmial sa aj on a Kay pri dverách dobre, že nešla vybuchnúť. "Koniec srandy, vybaľujem sa." Zahlásila som a bleskovo si vybalila šatník. Kay sa zrazu ako keby zmenila na organizátorku a začala mi "odrecitovávať" môj dnešný program. "Keď sa vybalíš, chvíľku si oddýchneš a po tom ideme nastavovať pódium, po tom nasleduje večera a po tom si môžeš robiť čo chceš." Vedela som, že toto hovorí Kay naspamäť, ale keby to čítala z papierika z Harmonogramom, nasledovalo by zatvorenie poznámkového bloku a trápny pohľad na mňa. No, v podstate ten trápny pohľad na mňa tam bol, ale nepatrný. Za pár minút môj kufor zíval prázdnotou a všetko moje šatstvo sa nachádzalo v skrini. Kay odišla, zavrela za sebou dvere a ja som ostala s Louisom sama. "Prepáč, že som bol taký hrubý, bol som vyčerpaný, všetko sa to zomlelo dosť narýchlo a ja som bol v strese, naozaj prepáč." Z hrubého a unudeného Louisa bol zrazu milý a šarmantný Louis. "To je v poriadku." Usmiala som sa a ľahla si na posteľ. "Tie vankúše platia až v noci, všakže?" Zasmial sa. "Ak ma naštveš budú platiť furt." Pohrozila som mu s úškrnom a na to si zobrala knihu z poličky. Vybrala som si z nej záložku a pustila sa do čítania. V tom ju Louis rukou potlačil dolu. "A ja čo?" Dodal. "Som unavená!" Odpovedala som. "Rozprávanie ťa nezabije." Hodil na mňa psie oči a ja som dala do knihy záložku a so vzdychom ju položila na nočný stolík. "Fajn, čo by si chcel o mne vedieť?" Odvrkla som znudene. "Všeličo... Napríklad, či si voľná?" Usmial sa. "Čo prosím?" Zasmiala som sa a zdvihla hlavu z vankúša. "Nikdy v živote som s nikým nechodila, to myslím vieš aj z bulváru." Znova som položila hlavu na vankúš. "Ja bulvár nečítam, natrepú tam sprostostí až to bolí." Povedal a hovoil mi ako keby z duše. "Presne, ako vravíš." Odpovedala som mu a vzdychla. Bola som naozaj unavená. Vyskakovanie z vlaku po roku dokáže svoje. "Obľúbená farba?" Neprestával vyzvedať. "Tak teraz si prekročil hranicu." Zasmiala som sa. "Ale nie, robím si srandu. Zelená." Odpovedala som pokojne. "Zelená?" Začudoval sa. "Ako to nechutné sérum?" Nepozerala som sa mu síce priamo do tváre, no videla som, ako nadvihol obočie. "Nie, zelená, ako les. Pokojný a tichý les." Pousmiala som sa pri predstave lesa. "Aká je tvoja obľúbená farba?" Otočila som k nemu hlavu. "Hnedá." Odpovedal a ja som skoro vyprskla od smiechu. "Myslím, že k tejto farbe mám vhodný príklad." Uškrnula som sa. "Áno, presne taká hnedá." Louis tiež išiel vybuchnúť od smiechu a ja som to nevydržala a rozosmiala sa. Kay vraví, že mám otrasný smeich a teraz som počula, že je to pravda.  Smiala som sa tak dlho, až som začala od smiechu "chrochtať" a Louis ma začal štekliť. Som neskutočne šteklivá, takže som sa začala petať a skúšala som štekliť aj jeho, no nič. "Prestááň!" Kričala som a smiala sa. Vtedy do izby vtrhla Kay a zamrzla vo dverách. Louis a ja sme sa zľakli, až sme poskočili. "Vyzerá to tak, že vy dvaja ste si už nejakí bližší, rad vankúšov v noci už neplatí?" Zasmiala sa. "Ale platí." Zasmiala som sa a dala Louisovi symbolickú facku na ruku, za to, že ma šteklil. "Len keď ti niekto povie, že jeho obľúbená farba je hovnová hnedá, nezačneš sa smiať?" Povedala som a ešte stále sa snažila premôcť smiech. Kay vo dverách vyprskla na zem vodu, ktorú práve pila. Každý sa rozosmial a smiali sme sa hodnú chvíľu. "Hovnová, nehovnová, skončilo vám voľno, šup k pódiu!" Zvolala Kay ešte stále prekonávajúc smiech. Na chodbe cestou k pódiu na mňa Louis s Kay zazerali, ako na monštrum. "Oh áno, som strapatá." Uvedomila som si a rozpustila si vlasy. "Ale za to môžeš ty!" Drgla som lakťom do Louisa a on sa uškrnul. "No ešte to zvaľ na mňa." Zasmial sa. Videla som, ako sa Kay uškrnula a popod nos si niečo zamrmlala a po tom sme už iba v tichu, ale s úsmevmi na perách kráčali chodbou.

Extra dlhý diel, ako náhrada za ten minulý :D Môžete vidieť, že v časti s farbami som sa inšpirovala Hunger Games :D Ak ste si prečítali, prosím vás, moc vás prosím, zanechajte koment s vaším názorom, aby som vedela, čo na príbehu zmeniť, alebo zlepšiť a uvítam aj nápady, ako by príbeh mohol pokračovať :)