A beautiful prince from my dreams

Hviezda všetkých hviezd

Sunlight dances off the leaves
Birds of red color the trees
Flowers filled with buzzin' bees
In places we won't walk

Niekedy keď sa zapozeráte na veci okolo vás zistite, že nie vždy sú krásne. Niekedy keď nenápadne pozorujete dianie všimnete si koľko sivej a koľko vyblednutých farieb je na tomto svete. Koľko ľudí zahĺbených do telefónov, nevšimajucich si vaše zvedavé oči sedí okolo vás. Koľko tmavých oblakov na oblohe čakajú na tu najnevhodnejšiu sitaciu kedy spustia lejak. Následne koľko ľadových kvapiek dopadne na zachmúrenú zem.
A potom, potom si nezabudnite všimnúť tú obrovskú zlatožltú guľu, ktorá nezáväzne svieti na planétu. Tú najväčšiu zo všetkých hviezd. Tú, ktorá ti je najbližšie. Tu, ktorú veľa ľudí ani nepovažuje za hviezdu. Hviezda všetkých hviezd. Tá, ktorej vznešené, kráľovské lúče osvetľujú zemský povrch.

Všimnite si ako sa zrazu všetky tmavé a vyblednuté farby zmenia na síte a plné života. Ako oblaky ustúpia a ty pocotiš akoby ťa niekto svojimí teplímy rukami hladil po chrbáte. Ako sa ľudom okolo teba rozžiaria tváre. Hoci len na chvíľu ale predsa.
Ako máš hneď pocit, že je krásne žiť. Ako máš pocit lásky a nádeje, ktorý si už dávno stratil keď si sa utápal v stále rovnakých, neprijemných denných situáciách.

Predstav si to.
Všimni si to.
To slnko.
Ktoré žiari len pre teba. Užívaj si to teplo.
Prosim zabudni na to čo bolo napísane v prvých riadkoch. Zabudni na to aká je realita. Snívaj. Snívaj spolu so mnou.
A venuj či už mne, či už jemu, či sebe alebo hoci komu inému ten najkrajší úsmev.

Keď pozorujem okoloidúcich a vánok, ktorý sa jemne pohráva s listami myslím na slnko aj keď je podmrakom. Aj tak ho tam niekde vidím, cítim.
Sedím na lavičke v Parižskom parku a všetko okolo mňa sa hýbe príliš rýchlo. Nestíham zachytávať ľudské tváre. Každý sa ženie tam kam by mal prísť na čas. Ani o minútu neskôr.
A ja nemám čo robiť. Ja si tu len tak sedím a nechtiac sa vysmievam tým nervóznym ľudom rovno do tváre.

Každý vo vnútri uchováva srdce, ktoré je prípravené milovať a aj nenávidieť zároveň.
Pripravené hrať sa s tvojimi citmi či už pozitívne alebo negatívne. Niektoré dokonca pripravené ťa ľúbiť, kým bude schopné búchania. Prenechať ti kúsok z neho.

Aj keď bol park plný ľudí, stromov, zvukov bol trošku prázdny. Bez neho.
Bez neho nebol až taký krásny ako hovorieval Taehyung.

Minulosť:

Leteli sme akurát cez parížske nebo a chystali sa pristáť na letisku. Takto pokračovala dlhá cesta. Dlhé turné. Tu sa mali odohrať ďalšie z veľa obrovských, svetových koncertov.

Tae: "Pozri tam dole je veľký park. Keď sme tu boli minule prechádzal som sa tam a cítil sa naozaj úžasne." Ukázal nepresne prstom von z malého okienka.

Nezaujímala som sa o park. Nezaujímal ma tak veľmi ako to čo mi povedal.
"Cítil som sa naozaj úžasne..."
Uvedomil si aké malé drobnosti ho môžu robiť šťastným. Šťastie sa schováva všade. Trebárs aj v tomto parku. Dúfam. Prajem si to.
Tae: "Potom sa tam pôjdeme pozrieť. Sľubujem." Pousmial sa.
Tae: "Sú tam krásne stromy a ešte omnoho krajisie to tam vonia. Počuť tam detský krik a celkom často rozmýšľam o tom, že tam niekedy budem musieť zobrať aj naše deti..." pokračoval.
Tae: "A hlavne na jeseň je tam krásne..."
Už som ho davno nepočúvala.
Ja už som dávno prestala vnímať jeho slová.

Prítomnosť:

Dnes nemohol ísť so mnou.
Ale nezazlievala som mu jeho nesplnení sľub. Vedela som, že keby mohol tak pôjde. Keby nemusel trénovať tak by tu bol so mnou.

Po dnešnom zvláštnom ráne som si však prechádzku po tak ospevovanom parku užila aj sama.
Až do chvíle, do tej chvíle kedy som si uvedomila a začala si predstavovať ako by to bolo keby sme tu boli spolu.
Aké by to bolo krásne keby som tu nesedela sama a nezačala myslieť na to, že mi je trošku zima. Že ma chladí pocit samoty.
Desilo ma, že som sa takto cítila aj napriek pravde, že sa zachvíľku stretneme. Že som závislá na prítomnosti muža, ktorý nemá vôbec jasný zajtrajšok. My nemáme vôbec jasný další deň.
Spoločnú budúcnosť.

Sedela som na tej studenej lavičke ešte pár minút.
No potom som sa nevydržala už ďalej chvieť od zímy a tak sa moje kroky pomaly vracali spať do hotelu.

Parížske ulice boli krásne s pochmúrnym nádychom.
Predstavovala som si ako ma sprevádza pieseň, ktorá sem dokonalo zapadala.
Zapadala do týchto ulíc rovnako ako kúsky puzzle do seba alebo ako vyriešenie na konci kriminálneho seriálu.
Ta pieseň hraná na klavíri.
Ta tak známa pieseň, ktorú veľa ľudí dobre pozná a myslím, že keď ju počúvajú tiež si predstavujú ako chodia po Paríži.

La vie en rose.