A beautiful prince from my dreams

Zmieriť sa

Minulosť:

Sadla som si na studenú, trošku vlhkú, drevenú podlahu starého domu. Dosky zavŕzgali po tom ako som na ňu položila. Mala som bosé nohy, na ktorých bolo značiť, že v miestnosti prevládal chlad a zima. Boli studené.
Zahľadela som sa na prázdne, biele plátno, ktoré ležalo predo mnou a na pár už takmer prázdnych farieb, niektoré z nich boli dokonca suché a nepoužiteľné ako som neskôr zistila. Boli tu dlho. Nemala som čas sa na ne celé jesenné prázdniny ani len pozrieť. Bez poňatia ako rýchlo prešli tieto voľne dni. Bez poňatia ako rýchlo prešiel ten čas. Chvíľka za chvíľkou a nakoniec z toho boli tri dni. Tri premárnené dni kedy sa nedialo nič podstatne. Okrem nič nerobenia som si občas pozrela nijakú TV reláciu spolu s Juliet, ktorá teda vôbec nemala dobrý vkus, čo sa týka tohto. Nútila ma pozerať hlúpe show ako Výmenu manželiek, kde išlo len o to, že boli dve rodiny, prevažne sociálne slabšie alebo s problémami, ktoré nutne potrebovali príjem, ktorý im na konci tohto týždňa dali. Manželky sa na týždeň vymenili do iných rodín a skúšali si život tam. Vymenené, nesvoje páry sa medzi sebou hádali a kričali, bili sa, dokonca tam bolo pár zúfalcov čo opačnej strane ponúkali návrhy na sex.
Keď som sedela na koženej, červenej pohovke mojej tety, pozerala na túto, smutné nazvať to realitou, myslela som jedine na to, ako moc sa bojím. V tej chvíli som sa bála. Bála, že je to realita. Že takto skončím. Skončím a manželom alkoholikom, ktorý ma bude biť a v tomto živote nebude exitovať nič ako objatie alebo "milujem ťa". Že tam nebude existovať ani kúzlo, ani čaro.
Že ty Kim Taehyung sa o chvíľu vyparíš, akoby si ani nebol a ja zabudnem, že túžim po láske. Zabudnem, že chcem šťastie. Šťastný život a šťastnú lásku. Zabudnem čo chcem od života, zabudnem kto som. Zabudnem, že život vie byť pekný.
Zmierim sa s tým čo dostanem. Zmierim sa s tým, že ma nikto nebude milovať a nikto mi nedá rozprávku, po ktorej tak túžim, a ktorá v realite neexistuje. Zmierim sa so životom.
Ale asi by som mala. Mala urobiť to čo všetci. Zmieriť sa s tým.
Na tvári sa mi odrážali svetla z obrazovky televízoru. Počula som iba tlmené výkriky a nadávky z telky. Nevnímala som čo sa tam deje. Nevnímala som kto s kým sa pohádal alebo kto aké dieťa udrel len za to, že bolo dieťaťom, kto komu navrhol službu alebo o čo v tom živote išlo. Utekala mi pointa bytia. Utekala mi pointa žitia.
Myslela som len na strach, ktorý sa do mňa zarýval, hlboko.
Zarývalo sa omieľané slovo: "Zmieriť sa, zmieriť sa, zmieriť sa..."

Zobrala som štetec ležiaci opodiaľ a do druhej ruky červenú, akrylovú farbu a zbytky som vytlačila na kúsok kartónu vedľa plátna. Namočila som štetec do krvavej farby a silno som pritlačila na plátno. Nie pomaly, ale rýchlo som začala ťahať po plátne.
"Zmieriť sa.."  znelo mi v hlave.
Tlačila som na štetec. Zanechával po sebe okrem červene aj čiary v platne, ktoré boli spôsobené jedine realitou a tým, že každým ďalším "Zmier sa s tým" som sa s tým chcela zmieriť menej a menej. Nakoniec som sa s realitou nechcela zmieriť vôbec. Ale povedzte mi ak Výmena manželiek není realita.
Nenechajte ma v tomto klamstve príliš dlho lebo pretrhnem plátno.

Nakoniec sa v tomto prípade už na červené plátno začali dopadať kvapky mojich sĺz, ktoré po tom čo dopadli zmenili svoju farbu na červenú.
"Zmier sa s tým." Pritlačila som.
"Zmier sa." Pritlačila som.
"Zmier sa s realitou." Štetec takmer pretrhával plátno.
"Dorota, raz odídem a ty na mňa zabudneš."  Ozvalo sa niekde v miestnosti, v ktorej som bola iba ja a moje pochybnosti. Bola som tam takmer sama, tak kto to povedal? Neviem prv som sa zľakla no potom hlas pokračoval.
"Raz už nebude nič ako teraz a tebe to nepríde ani len trochu divné." Pokračoval zvláštny, hrubý hlas, ktorý pozaisto patril jemu.
"Taehyung? " pošepla som neisto.
Zdvihla som štetec.
Kiežby.
V miestnosti nikto nebol. Len strach a prázdno.
Plakala som. Hlas sa naposledy ozval v mojej hlave.
"Raz sa zmieriš s tým, že odídem." Povedal a ja som vedela, že ja sama si so seba len uťahujem, nevtipnými vtipmi. Že hlas sa ozýval v mojej hlave. Ani zďaleka nie v miestnosti.
"Ach, ty si tak hlúpa!" Pokarhala som sa potichu a rýchlo bodla do obrazu. Plátno to tento raz už nevydržalo a urobila sa v ňom diera.
Na platne bolo nakreslené srdiečko.
Na prvý pohľad ste ho tam však nevideli cez všetky tie čiary, na ktorých cítiť závan zúfalosti. Na druhý tiež nie, vtedy ste tam videli len bolesť. No na tretí, keď ste svoj zrak predrali cez ten smútok a strach uvideli ste tam srdce. Ani malé, ani veľké. Láskavé srdce, ktoré bolo prázdne a navyše s dierou uprostred.