Volám sa Deina. Mám 17 rokov a áno som vo vojne. Už ani neviem ktorý rok sa píše ale som tu už od 14 rokov. Vtedy sme mali len výcvik. Od 16 som už v teréne. Naši generáli nám nepovedia nikdy nič. Viem len to , že bojujeme proti rusom. Áno , Amerika vs Rusko. 3 roky som nevidela svoju rodinu. Píšem im listy vždy keď sa dá ale oni neodpovedajú. Pýtate sa čo robí dievča vo vojne? Lahké vysvetlenie.
Keď som mala 14 bola som ostrihaná na krátko , nevyspelá , mysleli si že som chlapec tak ma jednoducho otrhli od maminho objatia a zobrali preč. Zobrali ma do môjho nového domova. Sem , do vojenských tvrdých postelí a spoločných spŕch. Jedlo máme len raňajky a obed. Večer môžeme jesť len vtedy keď niekto niečo uloví. Dievčat je tu málo. Úprimne od svojho príchodu som videla len jednu. Zomrela v boji. A mňa čaká určite ten istý osud.
Muži a chlapci majú predo mnou veľký rešpekt. Som jedna z najlepších. So zbraňami mi to ide ako kuchárovi s vareškou. Myslím si že som bola zrodená pre boj. Viem narábať s mečmi , s dýkami aj nožíkmi. No najlepšie mi to ide s pištolami a ostatnými vystrelovacími zbraňami.
Máme dvoch generálov. Prvý je mladý, možno niečo okolo 25 rokov. Mysleli by ste si že je dobrý keď je tak mladý. No mýlite sa. Horšieho človeka som nikdy nestretla. Zabíja moju elitu. Zabíja svojich. A to len preto že sa im pokazí zbraň , že spadnú na tréningu. Videla som umierať svojich kamarátov. Videla som umierať nevinných ľudí ktorí boli odsúdený navždy slúžiť štátu. Chcem sa odtialto dostať. No musím vymyslieť plán. Snáď sa mi to podarí , snáď zajtra vonku nezomriem...
