Cesta do sna

1.

Lucy     deň, 12:45
A bolo to tu. Zaspala som. Moje telo sa uvoľnilo a myšlienky pracovali na plné obrátky. Potom som sa zobudila- vo svojom sne. Prechádzala som sa krajinou, s ktorou som sa stretávala každú noc. Vlastne, ja spím v jednom svete a na druhom som hore. Milujem túto krajinu, pretože iba tu môžem byť voľnejšia. Otvorila som oči a vstala som z postele. Bolo poludnie. Mike prešiel okolo mňa.
,,Ahoj."
,,Ahoj."
Mike je môj najlepší kamarát. Kamarátime sa spolu asi mesiac a vždy je rád, keď ma vidí. Vždy, keď som v tomto svete, spím u neho. Inak by som si tu musela postaviť dom. Má čierne vlasy a je vysoký. Ak sa mám priznať, páči sa mi.
,,Ahoj Mike. Už som zase tu. Čo dnes podnikneme?"
,,No, v sade dozrieva ovocie, môžeme ho ísť pozbierať, lebo to tam dlho nevydrží."
,,Dobre, zoberiem košík."
Vyšli sme von a zamierili do sadu. Z diaľky bolo vidno, že sú tam nejakí ľudia a oberajú sladké marhule a broskyne. Prechádzali sme lúkou, kde sa niekedy pasú kone. Tento svet bol akoby pozadu oproti tomu reálnemu. Milujem kone a niekedy sme im dávali jablká na zem, myslím, že keď majú stále trávu, moc im to neprospieva.
,,Už sme skoro tu, Lucy. Moc by ma zaujímalo, aké je to v tom tvojom svete, tam ďalej. Chcel by som to tam navštíviť."
Teraz som si predstavovala, akoby bol Mike so mnou v mojom druhom svete.
,,Myslím, že tu je to lepšie, v mojom druhom svete už nie je všetko také krásne."
,,Ja nemám tie no... sny. Ja zaspím asi ako ty a nikde nie som."
Nevedela som, ako mu mám odpovedať. Išli sme do sadu a začali zbierať broskyne.
Nikto nič nepovedal, ale vyzeralo, ako keby o tom Mike premýšlal. Občas sa len tak pozeral na broskyňu alebo do blba. Prerušila som ticho.
,,Už máme plný košík. Poďme späť."
,,Dobrý nápad."
Vrátili sme sa ku domu a navrhla som novú činnosť.
,,Čo keby sme išli jazdiť na koňoch?"
Mike vyzeral, ako keby o tom v živote nepočul. Ako keby mi nerozumel. Na koňoch jazdili ľudia už dávno.
,,Ako chceš toho koňa chytiť?"
Aha, som rada, že vie, že sa dá na koňoch jazdiť.
,,Jednoducho. Dáme mu jablko, budeme dúfať že príde ku nám. Bude to chvíľu trvať, ale určite to bude stáť za to."
,,Tak poďme."
Mike zobral pár jabĺk do vreciek a išli sme na lúku. Žiadny kôň tam nebol, ale čakali sme. Prebehla asi polhodina a uvideli sme malé žriebätko, ako ide pomaly ku nám. Za ním išla jeho mama. Pošepkala som Mikeovi do ucha:
,,To žriebätko chodí nejak čudne. Asi má poranenú nohu. Musíme ho ošetriť."
Kývol hlavou, aby som tam išla. Tak som zobrala jablko a pomaly som sa približovala. Všimla si ma kobyla a zrejme zacítila jablko a išla ku mne. Žriebä s ňou. Tá kobyla naozaj to jablko zjedla. Pohladkala som ju a snažila som sa o to, aby neutiekla. Vytiahla som ďalšie jablko a dala som ho žriebäťu. Bola to veľmi príjemná chvíľa a počula som ako Mike ide ku nám. Tiež dal kobyle jablko a podal mi obväz. Netuším, kde ho zohnal, ale v prítomnosti kobyly som obviazala nohu žriebäťu. Potom sme kone pustili a otočili sme sa na odchod. Nechceli sme obťažovať kobylu, ktorá má žriebä.
,,Prídeme sem zajtra a pozrieme sa, či je v pohode,"
Keď som dohovorila, niekto ma silno buchol do hlavy a ja som omdlela.

Mike     deň, 15:38
Išli sme späť z lúky a v tom niekto silno buchol Lucy. Rýchlo som sa otočil a mňa buchol tiež.
Moje oči sa pomaly otvorili a videl som, že som inde. Poobzeral som sa okolo seba a uvidel som Lucy. Bežal som ku nej a skúsil, či dýcha. Našťastie áno.
,,Lucy, zobuď sa!"
Pohla sa a pomaly otvorila oči. Vtom ma uvidela.
,,Ahoj. Kde sme?"
,,Neviem, ale musíme ísť preč."
Keď som sa na ňu pozeral, uvedomil som si, aká je pekná. Chytil som ju za ruku a zdvihol zo zeme.
,,Ďakujem. Poďme, ale hlavne potichu."
Vyšli sme z budovy a poobzerali sme sa. Stála na kopci, takže sme videli všetko okolo. Nevideli sme môj dom, ale Lucy vykríkla:
,,Aha, tam je sad!"
Mala pravdu. Bol to sad, ale vyzeral byť strašne ďaleko.
,,Poďme za ním," povedal som.
Zišli sme z kopca a potom sme prechádzali cez veľké polia kukurice a pšenice. Keď sme boli blízko sadu, išli sme ku domu. O dve hodiny sme boli doma a začalo sa stmievať.
,,Fúha, konečne sme tu. Idem si čítať na terasu," povedala Lucy a vybrala jej knihu, ktorú rada číta. Ja som zostal vo vnútri sedieť na posteli a rozmýšľal som, kto ju buchol. Alebo skôr, prečo ju buchol. A prečo sme boli potom v budove. Koho to bola vôbec budova? Dostal som nápad. Každý deň sa budem pozerať, kto príde do toho domu. A tak to zistím. Už sa mi nechce o tomto rozmýšľať, tak som sledoval Lucy. Je ku mne otočená chrbtom, takže sa na ňu môžem pozerať. Má pekné hnedé vlasy. Pekný zadok. Chcel by som byť s ňou celé dni. Som do nej totálne buchnutý. Chcel by som, keby bola aj ona do mňa. Toto mi zatiaľ musí postačiť. Pozeral som sa na ňu strašne dlho a potom zatvorila knihu a vstala. Išla ku mne a sadla si vedľa mňa. Bolo strašne dlho ticho, tak som ho prerušil.
,,Nechceš niečo na jedenie?"
,,Áno."
Išiel som do kuchyne, odrezal krajec chleba a natrel som ho maslom. Ja som si zobral broskyňu. Prišiel som ku nej a dal som jej ho.
,,Ďakujem."
Takto sme jedli a potom sme zase vyšli von a ľahli sme si na trávu. Už bola tma, takže sme pozorovali hviezdy. Vtom sa naše ruky dotkli a tak som jej ju chytil. Pozrel som sa na ňu a ona sa začervenala. Zrejme je do mňa. Keď sme dopozerali hviezdy, vstali sme a išli sme do vnútra.
,,Asi už musím ísť. Pôjdem zase do môjho sveta. Uvidíme sa zase, keď bude poludnie. Dobrú noc, Mike."
,,Dobrú noc, Lucy."
Zaspával som a Lucy bola vo vedľajšej izbe.

Lucy     deň, 18:30
Zaspala som.

Dúfam, že sa vám prvá kapitola páčila. Budem rada za každé pozretie, vote, komentár.

Barca_w_ ❤️