Diablov anjelik

2. kapitola-„Lucka?"

V minulej časti:
„Pane, o chvíľu sa Vám budem venovať. Lem tu ešte musím niečo vybaviť." Hovoril mi Leonardo pri tom, ako pomáhal môjmu anjelikovi obväzovať ruku. Neviem,ako sa volá ,tak ju budem jednoducho volať anjel. Vtedy nastalo hrobové ticho a všetky oči v miestnosti sa otočili na mňa. Všetky ,vrátane tých jej.
________________________________________________________________________________________________

„Fajn” odpovedal som mu a a ďalej si prezeral hnedovlásku.
„Dobrý deň,pane!” ozývalo sa z úst všetkých chlapov v miestnosti. A nakoniec aj z tých jej. Ja im iba kývnem hlavou a presuniem sa ku stolu v rohu kuchyne. Miestnosť sa začne vyprázdňovať a o chvíľu vojde žena so zásterou akolo pása.
„Dobrý deň, pane! Dáte si niečo?” opýta sa ma s milým úsmevom.
„Kávu”
„Samozrejme, pane. Ešte niečo?”
„Kto to bol? To dievča.” opýtam sa so záujmom.
„Dievča? Asi myslíte Lucku.” Lucka? Nádherné meno pre anjela. „To je Albertova vnučka. Teda nevlastná.”
„Asi som z tejto rodiny dosť mimo.” zamrmlem si popod nos.
„To je skoro každý.”odpovie mi a začne robiť kávu. „ Luckiny rodičia sa rozviedli keď mala desať rokov. Vraj sa nezhodli na jej budúcnosti. Lucka zostala s jej otcom. Linda, jej mama, sa pred dvoma rokmi vydala za Milana. O Lucku sa úplne prestala zaujímať. Ale asi pred pol rokom sa tu zastavil jej bývalý manžel. Luckin otec. Rozprával sa s pani Lindou a pánom Milanom. Vraj musel niekam pracovne odcestovať na dlhší čas a Lucku nemal kde nechať.”
„Vraj?” spýtam so zvedavosťou. Keď mi po chvíli ešte stále neodpovedala skúsil som to znova.
„Vy máte iný názor?”
„Nechcem šíriť nejaké klebety, pane.”
„Odo mňa sa to tak ľahko nedostane”poviem s presvedčením v hlase.
„ No ,viete. Po svadbe sa prerábala jedna hosťovská izba. Spravili z nej dievčenskú izbu. A hádajte, kto v tej izbe teraz býva. Lucka.”
„To môže byť iba náhoda.” spochybním jej podozrievavé slová.
„Môže. Ale keď sem prišiel Luckin otec, pani Linda nebola vôbec prekvapená. Dokonca ani pán Milan a ani pán Albert. ” pokračuje a postupne to vypočítava na prstoch.
„No a hneď na druhý deň tu už bola nasťahovaná.” odmlčí sa a zaleje kávu. „Toto vyznelo, akoby som ju tu nechcela. Nechápte ma zle,pane, ale ona sa sem nehodí. Do tohto sveta, domu ani rodiny. Je milá,dobrá,úprimná a nesobecká.Jednoducho náš miláčik. Všetci ju tu máme radi. Teda všetci až na tých troch, samozrejme.” zamrmle si poslednú vetu popod nos.
„Kto?” opýtam sa s pohľadom upretým do jej očí.
„Čože?” nechápavo mi opláca pohľad.
„Vravela si, že ju máte všetci radi až na tých troch. Kto sú tí traja?”upresním svoju otázku a podľa jej prekvapeného pohľadu som usúdil, že poslednú vetu som počuť nemal. Potichu si povzdychne o nakoniec odpovie.
„Slečna Simona, jej nevlastná sestra. Pán Milan a pani Linda. Jej vlastná matka. Oni ju neznášajú.”
Položí predo mňa kávu a cukorničku.
„Ospravedlňte ma, prosím. Mám ešte veľa práce.” Mierne sa na mňa usmeje,otočí sa, a už jej niet.