Diablov anjelik

43.kapitola-"Kecy"

„Mali by sme vstávať. Musím sa ísť osprchovať, choď sa zatiaľ obliecť." Poviem jej do vlasov o pár minút neskôr. Pomôžem jej vstať a sledujem ako potichu odchádza z izby. S krátkym povzdychom idem do sprchy. Nedokážem ju dostať z hlavy. Myslím na ňu celý deň aj celú noc. Nedokážem bez nej vydržať. Čelom sa opriem o studené kachličky a pustím na seba ľadovú vodu. Dúfam, že tá ceremónia nebude trvať dlho. Nechápem, prečo z toho robia takú udalosť. Stačilo by, ak by im predali diplomy, ceny a všetci by boli spokojní. Takto sa tam budú všetci pol dňa falošne usmievať a tváriť sa, ako ich pripravený program zaujíma. Spolužiaci budú predstierať ako sa majú radi a hneď za prvým rohom začnú ohovárať. Učitelia budú pred rodičmi ako med a vychvália svojich žiakov až do neba. Rodičia sa budú predvádzať, aké majú múdre a nadané deti a budú sa predbiehať, koho syn mal lepší čas a dcéra viac bodov z dejepisu. Jednoducho otrava. Vlastne ani neviem, či ide aj Milan s Lindou. Po správnosti by mali ísť, sú jej rodičia. Teoreticky. Prakticky Lucka rodičov nemá. Je ich dcéra iba na papieri. Luckin otec sa tam určite neobjaví. A ak hej, tak to bude smrteľná chyba. Vypnem vodu, vyleziem zo sprchy a oblečiem sa. Za opasok si strčím zbrane a zo stola zoberiem mobil, peňaženku a kľúče od auta. Otvorím dvere od Luckinej izby, no ju tam nenájdem. Zamračený schádzam zo schodov a počujem veselú vravu z jedálne. Keď vojdem všetci stíchnu. Postupne ma pozdravia a ja si sadnem k stolu. Leonardo tu znova nie je. Zrejme sa s ním budem musieť porozprávať. Pozorne si Lucku prezriem. Pomaly prežúva, vidličkou sa prehrabuje v tanieri a hypnotizuje zeleninu. Má oblečené biele nohavice, vysoké čierne čižmy a žltočierny sveter. Zamračím sa nad čižmami s vysokým opätkom. Položím jej ruku na koleno, ja keď je to náročné vzhľadom na to, že je medzi nami roh stola, a pustím sa do pripraveného jedla. Celý čas som z nej nespustil oči. Naopak ona ich na mňa ani raz nepresunula. Veselá konverzácia medzi Milanom a Lindou sa nedá prepočuť. Lucka ich ignorovala, Simona bola až príliš rozospatá na to, aby na niečo reagovala a Viktor sa veselo usmieval na Simonin kokteil. Ten určite zas niečo vyviedol. Lucka si to tiež všimla a hádzala na neho škaredé pohľady. Jemu ale z tváre úsmev nezmizol, práve naopak. Ešte sa mu zväčšil, keď si všimol naše pohľady. Húpal nohami vo vzduchu a podopieral si bradu dlaňami. Nedočkavo na stoličke poskočil, keď sa Simona natiahla po pohár. Priložila si ho k ústam a obrátila jeho obsah do seba. Položila ho prázdny späť na stôl a bez zmeny výrazu sa natiahla cez stôl k ovociu. Viktor na ňu s otvorenými ústami pozeral a z ruky mu vypadla vidlička. Milan ho prepálil varovným pohľadom a ďalej sa venoval svojej tehotnej manželke. Lucka pokrčila ramenami, postrapatila Viktorovi vlasy a vrátila sa späť k svojmu tanieru. Po pol hodine pri stole sa Simona ospravedlnila a odišla. Viktora odviedla Vanda s tým, že ho musí ísť pripraviť. Lucka s Lindou sa presunuli do obývačky, aby sa mohli o niečom v súkromí porozprávať. S Milanom sme zostali sami. 

„Ide so mnou." Kývnem smerom, ktorým odišla Lucka a nezaujato dopijem svoju kávu. „Ako si želáte, pane." Prikývne mi a nervózne si žmolí ruky. „Potreboval by som s Vami hovoriť."
„Tak hovor." Vyzvem ho a zložím si ruky na stôl.
„Viete... Ide o Luciu. Ona...je ešte mladá. Nie je na tom psychicky úplne dobre a myslím, že keby sa dozvedela, že si má vziať niekoho ako ste Vy..." prechádza pohľadom po miestnosti.
„Tak čo, Milan?" povzbudím ho, aby pokračoval.
„Nezvládla by to. Nemá to teraz jednoduché. S Lindou si nie sú veľmi blízke, nevychádza so svojim biologickým otcom, nenašla si tu kamarátov... Je toho na ňu veľa." Celý čas sa vyhýba môjmu pohľadu a klepká prstami po stole. Napadá mi jediné vysvetlenie jeho správania.
„Ty si ju už niekomu sľúbil, že Milan?" prižmúrim naňho oči s ľadovým pohľadom. Skloní hlavu a naprázdno párkrát otvorí ústa. „Zrušíš to. Je mi jedno ako to spravíš! Kľudne použi moje meno. ONA JE MOJA! " Buchnem päsťou po stole, až nadskočí. „Rozumieš, Milan? Moja. To znamená, že všetko, čo jej niekto spraví alebo povie je akoby to hovoril mne. Dúfam, že si rozumieme." Vstanem a potichu našľapujem do obývačky. Spoza dverí sledujem Lucku  a Lindu na sedačke. Nepočujem ani slovo, ale podľa Luckinho výrazu usudzujem, že touto konverzáciou nie je nadšená. Vykročím k nim a postavím sa pred Lucku.

„Už ideme." Natiahnem k nej ruku. Vloží mi do nej tú svoju a v tvári sa jej objaví úľava. Vytiahnem ju do stoja a s rukou okolo jej pása sa vrátime do jej izby. Zoberie si mobil a vloží ho do tašky, ktorú si prevesí cez rameno.

„Nemusíš si ju brať." Zamračím sa. To za poslednú hodinu robím dosť často. Otvorím tašku a začnem sa v bej prehrabávať. Postupne vyhadzujem všetky veci a pridávam k tomu komentár.

„Toto nepotrebuješ, ani toto. Toto ani netuším čo je. Mobil ti zoberiem ja. Vreckovky budú v bufete. Ani toto nemusíš mať..." dostanem sa na dno tašky, kde nahmatám injekciu. Vytiahnem ju a obrátim ju v prstoch. „Ani toto nepotrebuješ." Dodám a odhodím ju na posteľ.

„A-ale..." pokúsi sa namietať, ale rýchlo jej položím prst na ústa.

„Nepotrebuješ. Budem tam s tebou." Zakrútim hlavou a chytím ju za ruku. Jej mobil si vložím do vrecka a vytiahnem ju z domu. Podržím jej dvere od auta, nasadnem a naštartujem. Skontrolujem, či je pripútaná a vyrazím.

„O čom ste sa rozprávali?" preruším ticho a položím jej ruku na koleno.

„Ona rozprávala." Zamrmle a oprie si hlavu o okno. „Vraj je na mňa hrdá a aj keď to tak niekedy nevyzerá, má ma rada a podobné kecy. " pretočí očami.

„Musíme sa porozprávať." Jedným okom na ňu pozriem. „Potrebujem ešte pár odpovedí."

„Už prosím nie. Ja už nemôžem." Zakrúti hlavou a odstrčí moju ruku zo svojej nohy.

„Musíme. Iba pár otázok." Trvám na svojom a ruku vrátim späť. „Kvôli tomu , čo sa ti stalo sú ti dotyky nepríjemné. Je to tak?"

Súhlasne prikývne a stiahne si dlhé rukávy až ku končekom prstov.

„Tie lieky. Kto ti ich dal?" chytím ju za ruku a vyhrniem rukáv k zápästiu. Prstami jej prechádzam po dlani.

„Jedna Albertova známa." Zhlboka sa nadýchne a podoprie si hlavu rukou. „Psychiatrička." Dodá po chvíli.

„Chodíš..." začnem, ale rýchlo sa zarazím. „Chodíš sa s ňou porozprávať?" rýchlo upravím svoju otázku a pevne jej stlačím dlaň.

„Bola som tam iba raz." Zašepká. „Môžeme sa o tom, prosím, prestať rozprávať?" opýta sa prosebne.

„Dobre."

Cesta sprevádzaná tichom sa skočila a my vystupujeme malou budovou. Chytím Lucku okolo pása a pobozkám ju na spánok.

„To zvládneme, anjelik." Dodám, keď si všimne jej trasúce sa ruky.

„To sa ti povie." Zamrmle si popod nos a vykročí k svojmu osobnému peklu.