Diablov anjelik

54.kapitola-"Koľko?"

Tak táto je len a len pre Vás dve, babulky. ♥️♥️♥️bejbysk, s_tokarova ♥️♥️♥️
Nech vám tá škola rýchlo ubehne.👻👻 A nebojte sa, TO ČO CHCETE O CHVÍĽU PRÍDE! ALE PŠŠŠT!🗣️ Nikomu ani muk!😉

S Leonardom sme ticho popíjali pivo až do chvíle, kedy sa do kuchyne priplazil Viktor. Postavil sa medzi nás a preskakoval pohľadom z jedného na druhého. Leo si ho posadil na kolená a sklonil hlavu tak, aby mu videl do očí.

„Nechceš niečo jesť?" opýta sa ho. Vik ospalo prikývne a hlavu si položí na studenú linku. Smutnými očami si ma prezerá.

„Tak niečo objednáme." Vytiahnem si mobil z vrecka a prezerám si najbližšiu donáškovú službu.

„Netreba, ja niečo prinesiem. Musím sa porozprávať so Sárou, nechcem sa s ňou rozísť cez telefón. To si nezaslúži ani ona." Leo sa postaví a Vika položí na zem. Prehrabne mu vlasy a odíde. Po chvíli počujem zabuchnutie vchodových dverí a odchádzajúce auto. Ten krpec sa ani nespýtal, či si ho môže požičať! Zdvihnem Viktora k sebe a pevne ho objímem. Zahrabe si hlavu do mojej hrude a ruky mi omotá okolo krku. Postavím sa s ním a prejdem k drezu, kde napustím plný pohár vody.

„Napi sa." Myknem s ním a priložím mu pohár k ústam. On ale zakrúti hlavou a odtiahne sa. „Viktor, musíš piť! No tak, aspoň trochu." Skúsim to znova, tentoraz si dvakrát glgne. Presuniem sa do obývačky. Sadnem si na gauč a Vika uložím vedľa seba. Podložím mu hlavu vankúšom a prikryjem ho dekou.

„Musím si zavolať, tak buď teraz ticho, dobre?" počkám, kým prikývne a vytočím číslo jedného z mojich chlapov. Po treťom zazvonení to zdvihne a ja mu v rýchlosti vysvetlím situáciu. V strede nášho rozhovoru na mňa Viktor vylezie a ľahne si na mňa. Hlavu si položí na moju hruď a jednu ruku mi položí na chrbát. Ticho na mňa pozerá smutnými očami.

„Počkaj chvíľu." Poviem do telefónu. Rýchlo si dám hovor na reproduktor a chytím Viktora, aby zo mňa nespadol. Posuniem si ho vyššie a objímem tak, aby mi stále videl do tváre. Mobil chytím do jednej ruky a hladkám chlapca vo vlasoch.

„Môžeš pokračovať." Zavelím a ďalej počúvam, ako prebieha kontrola v mojich ostatných rodinách.

„Pán Darkvil?" osloví ma zrazu neisto chlap z telefónu.

„No?"

„Je pravda, že je Albert Stechen mŕtvy?" vyhŕkne okamžite po mojej otázke. S povzdychom sa pozriem na Viktora, ktorý má už znova slzy v očiach.

„Áno, Albert je mŕtvy." Odpoviem a pevne držím krútiaceho sa Viktora. „Vik!" zavrčím naňho varovne. Okamžite sa upokojí a znova sa mi zakrúti do krku.

„Prosím, pane?" ozve sa nechápavo z telefónu.

„To nebolo tebe. Končím. Postupne mi dávajte vedieť, ako to ide u Milana." Zložím a mobil odhodím na stôl. To už sa Vik znova rozplače a ja mu nedokážem pomôcť akokoľvek veľmi by som chcel.

O hodinu neskôr idem so spiacim Viktorom skontrolovať Lucku. Potichu otvorím dvere a asi som prestal dýchať, keď som zbadal prázdnu posteľ. Po rýchlom obzretí si všimnem pootvorených dverí na balkón. Chlapca položím na posteľ a svižným krokom prejdem cez balkónové dvere. Lucka sedí na podlahe opierajúc sa o zábradlie. Neprítomne pozerá do veľkej záhrady a necháva stekať slzy po tvári. Prisadnem si k nej a pritiahnem si ju medzi nohy. Jemne ju hladkám vo vlasoch a nechávam vyplakať sa. Opatrne ju nadvihnem a pod zadok jej zasuniem svoje stehno, aby nesedela na studenej podlahe. Takto nás tu nájde Leonardo. S otvorenými ústami na nás pozerá. Nadychuje sa k otázke, ale ja pokrútim hlavou a ústami naznačím, že sa porozprávame neskôr. Prikývne a vráti sa dovnútra. Zdvihnem sa s Luckou v náručí, v spálni kývnem na Leonarda, aby zobral Viktora a presunieme sa do obývačky, kde je už nachystaná pizza. Svojho anjelika usadím na sedačku a zatiaľ čo Leo budí Vika, postupne otváram päť krabíc. Keď začnem rozmýšľať, ktorú mám Lucke naložiť, Leonardo sa chopí kormidla. Na jeden tanier naloží dva kúsky šampiónovej a podá ho Lucke. Viktorovi naloží kukuricovú a zeleninovú a sám si strčí do úst jeden kúsok s kuracím mäsom. Zoberiem si prvé, čo mi padne pod ruku a sadnem si k Lucke. Oproti nám je Leonardo s Viktorom na kolenách. V tichosti sa najeme a až do ďalšieho rána tí traja nepovedali ani slovo.

Väčšinu noci som pobehoval medzi Luckou a Viktorom. Keď okolo druhej ráno zachytím Leov zamračený výraz z jeho pootvorených dverí dohodneme sa, že on zostane s Vikom a ja s Luckou. Asi o hodinu som zaspal. Zobudil som sa až na tiché bolestivé zakňučanie. Okamžite vystrelím do sedu a rozhliadnem sa po miestnosti. Postavím sa a prejdem k Lucke sediacej na podlahe. Oboma rukami si drží pravý členok a prsty. Čupnem si k nej a objímem ju okolo ramien.

„Čo je, anjelik?" zašepkám jej do ucha a prenesiem ju do postele.

„Kopla som do skrine." Odpovie mi potichu zachrípnutým hlasom. Z jej hlasu presakuje bolesť, ktorú cíti. Fyzickú aj psychickú.

„Ukáž." Odtiahnem jej ruky a položím si ich na stehná. Na moje prekvapenie ich tam nechá. Jemne jej chytím členok do dlane a dotknem sa jej prstov.

„Skús pohnúť prstami." Vyzvem ju a sledujem jej opatrné pohyby. „Bude to v pohode." Usúdim po chvíli a prstami jej prechádzam po napuchnutom členku. Až vtedy si všimnem, čo má oblečené. Bledomodré rifle a biele tričko s modrými kvetmi. Jemne sa na ňu pozriem a chytím jej tvár do dlaní.

„Anjelik, láska. Nemusíš ísť do školy." Pritiahnem si ju bližšie a pevne jej pozerám do očí.

„Ale...Mama...a Milan..." odpovedá trhane, kým ju nepreruším.

„Nejdeš do školy, Luci. Nie je to iba kvôli Albertovi, aj keď by som ťa nepustil ani keby išlo iba oňho. Je to nebezpečné." Vysvetlím a zvalím sa s ňou späť do perín. Otočím ju tak, aby som jej videl do tváre. Vložím jej ruku do vlasov a opatrne jej masírujem krk. „Anjelik, je to teraz zložité. Musím zistiť, kto po nás ide. Dnes prídu moji ľudia a budú tu strážiť." Poslednú vetu vyhŕknem a so zatajeným dychom čakám na jej reakciu. Okamžite sa napne a s vyvalenými očami na mňa pozrie.

„Koľko?" vydýchne potichu do vankúša. 

„To ešte neviem, anjelik. Musím ich rozdeliť. Ale sľubujem ti, že sa ťa ani nedotknú. Sú to moji ľudia a nedovolili by si dotknúť sa ťa. Jasné?" presuniem sa nad ňu, s kolenami vedľa jej bokov a lakťami po stranách jej hlavy. Nedôverčivo sa na mňa pozerá, ale prikývne.

„Budem s tebou čo najviac, ale pravdepodobne budem musieť niekedy aj odísť." Hovorím, zatiaľ čo ju jemne hladkám po tvári. Na toto mi už neodpovie ani prikývnutím a je na nej vidieť, že sa stratila vo svojich myšlienkach. Znova si ľahnem vedľa nej a pritiahnem si ju chrbtom k sebe. Tvár jej zaborím do vlasov a tentokrát som rozhodnutý nepustiť ju.

Mne asi kľudný spánok nebude dopriaty. To je jediné, na čo dokážem myslieť, keď nad sebou zbadám Leonarda.