Raz si vezmem toho Diabla, čo mi kradne sny❤️

▪️1▪️

Bol September. Jediný mesiac v roku, na ktorý sa fakt teším. Aj keď... Väčšina ľudí by s týmto mojim názorom nesúhlasila. Chodím totiž na strednú. Tento rok už maturujem ale vtedy som bola druháčka. Mala som 16...

HURÁ! Zajtra sa ide do školy. Tie prázdniny ma už ubíjajú nudou. Som zvedavá čo spolužiaci. Tak sa teším na Miu, Júliu a Doru. Sú to moje verné kamarátky ktoré pri mne vždy stáli.

Je tu nový deň a s ním po 2 mesiacoch zas a znova otvorenie školských brán. Raňajkujem, a už 15 minút polemizujem nad tým, či si vlasy vyžehlím, alebo si zapletiem vrkoče. ,,Kašlem na to" poviem si a hodím zvyšok suchého rožku do koša. Tanier zanesiem do umývadla. Pozriem sa na hodiny. ,,Zasa nestíham! Je vôbec normálne prísť na prvý školský deň neskoro?" Rýchlo vybehnem po schodoch. Vpálim do izby a hľadám silónky. ,,Vďaka Bohu!" pomyslela som si keď som ich uvidela na dne šuplíka. Vytiahla som ich a letela s nimi do kúpelne vykonať bežné ranné hygienické potreby. Už trochu kľudnejšia, prebudená rannou sprchou, zakopnem o prah dverí. Už som sa nezmohla na slovo. Len som sa ticho zasmiala aká som blbá a odišla som sa obliecť. Zo skrine som vytiahla nádherné bordové šaty s tenkými ramienkami a jemnou svetloružovou čipkou. Chvíľu som sa zasnívala v predstavách o kráľovskom hrade a tanci s nádherným princom. Z krásnej rozprávky ma prebudil môj mladší brat slovami ,,Nehraj sa na zombíka a poď, je veľa hodín!" Fakt bolo veľa hodín, do odchodu ostávalo 5 minút. Rýchlo som sa obliekla, cez seba prehodila sveter a vybehla z domu. Na vlasy som sa nakoniec úplne vykašľala.