Life with statue | Larry Stylinson | *Prebieha úprava*

Prológ

Louis

Začalo sa to ako každý normálny deň. Sedel som v zadnej lavici a sledoval ako kvapky dažďa dopadajú na okno. Vždy som si myslel, že posledné hodiny sú najdlhšie. Profesorka ako vždy niečo rozprávala, tentokrát som jej nevenoval extra pozornosť. Kvapky na okne, ktoré sa pretekali v tom ktorá bude skôr dole kde sa oboje stratia pre mňa boli zaujímavejšie ako jej výklad. Z mojich myšlienok som sa prebral, keď zaznelo moje meno. Aspoň na okamih som počúval čo hovorí. "Projekt o soche na cintoríne? To tá 100-ročná papuča myslí vážne?" Povedal som Niallovi, ktorý sa začal na celú triedu smiať. Na jej následne okriknutie Pán Horan som sa musel začať smiať aj ja. Pozrela na nás tým najškaredším pohľadom akým mohla a rozprávala ďalej. Hodina sa konečne skončila a všetci sme odišli. Milujem Piatkové poobedia.

Vyšiel som zo školy a nasadil si sluchátka. Odomkol som dvere a vošiel som dnu. Privítala ma ako vždy prázdnota. Na chladničke som si našiel odkaz od mami, že príde neskoro v noci. Stál som pred chladničkou a sledoval som slová napísané na papieri. Keďže ma téma projektu, ktorý sme dostali zaujala rozhodol som sa na ňom začať pracovať hneď. Keďže som chcel byť aspoň trochu originálny sochu som si chcel sám nafotiť. Zavolal som Niallovi a poprosil som ho či by nešiel so mnou. Moje pozvanie s radosťou prijal, bol za každé bláznovstvo a každú doteraz nepoznanú skúsenosť alebo dobrodružstvo.

Stretli sme sa pred bránou cintorína a vošli na pozemok. Dostali sme sa k soche v strede cintorína. Bola to veľká čierna socha mužskej postavy s obrovskými čiernymi krídlami, z vlasov mu trčali nevýrazné rohy. Okolo nej bolo mnoho časom poznačených malých hrobov bez mien a dátumov. Obdivoval som ten umelecký skvost pár minút, bola to nádherná práca. Začal som ju z každej strany fotiť, keď Niall dostal zbláznivý nápad. "Vylez na ňu a daj jej pusu. Ja ťa vyfotím." Navrhol nadšene. Keďže som bol rovnako pre každé bláznovstvo, rýchlo som mu telefón. Spravil som čo mi povedal a zoskočil som dole. Mali sme dostatočné množstvo fotiek a pred mojím domov sa rozlúčili.

Vošiel som dnu, stále tu nik nebol. Spokojný plný očakávania som vybehol schody do izby. Do počítača som presunul fotky z dnešku a detailne prezrel jednu fotku za druhou. Na žiadnej z nich nebolo nič zvláštne až na jednu pri ktorej mi prešiel po tele mráz. Bola to fotka na ktorej som sa bozkával so sochou. Aj na tejto fotke bolo viacmenej všetko normálne. Až na to, že socha na ktorej som bol zavesený mala okolo môjho pasu obmotané ruky. Pretrel som si oči a zadíval sa na ňu ešte raz. Zvláštne zjavenie na nej stále bolo.