Life with statue | Larry Stylinson | *Prebieha úprava*

Môžeš ma volať Harry.

Sedeli vedľa seba na zemi a zaujato pozorovali jeden druhého. Dvaja ľudia z úplne rozdielných svetov. V jednom okamihu sa menší z dvojice pokúsil o útek. Chytil ho pod krkom a nadvihol do výšky svojích očí kvôli čomu začal lapať po dychu. Hnev v zelených očiach prebleskoval. Mali by sme si stanoviť nejaké pravidlá kým spravíš ďalšiu hlúposť. Položil ho na zem a sťažka vydýchol. Toto robíš stále? Odvetil priškrteným hlasom. Iba, ak to je potrebné. Odvetil s náznakom ostrého výsmechu v hlase. Chytil ho za ruku a viedol ho tmavom chodbou. Jeho dotyk bol silný, ale zároveň jemný. Zastavil sa pred dverami maminej spálne a rozbil zámok. Louis stál ticho za ním, nezmohol sa na jediné slovo. Mal neuveriteľnú silu. Predstava, že by jeho hrdlo mohlo skončiť rovnako ho desila. Je čas, aby si zistil pravdu. Pozrel naňho a vošiel dnu. Nasledoval ho poslušne ako pes. To čo vnútri zbadal ho opäť vyviedlo z mieri. Na korkovej nástenke typickej pre detektívov vyšetrujúcich vraždu nad neuprataným pracovným stolom boli fotografie rôznych ľudí. Od obyčajných ich delili len čierne oči a dokonala snehovobiela pleť. V jednej z nich bol aj neznámy démon, ktorý sa nachádzal v miestosti. Po prvýkrát nabral dostatok odvahy, aby ho bez strachu oslovil. Kto sú títo ľudia?

Sú ako ja, démoni. Odpovedal s kľudom. Bol opretý o druhý stôl nachádzajúci sa v miestnosti. Štíhle dlhé prsty sa hrali s obráteným krížom, ktorý mal zavesený na krku. Prečo sú rozdelení do dvoch skupín? Mal plno otázok a nevedel, ktorú sa spýtať ako prvú. Pustil kríž a priblížil sa k nemu. Ukázal na skupinu v ktorej sa nachádzala jeho fotografia. Bola o poznanie menšia ako tá druhá. Toto je skupina démonov, ktorí ešte žijú. Prstom prešiel na druhú skupinu. A toto je skupina démonov, ktorí už nie sú medzi nami. Jeho hlas náhle zosmutnel. Nikto by nepovedal, že niekto ako on môže mať city, ale asi to nie je nemožné. Prečo sú tie fotky tu? Pýtal sa ďalej. Stále ti to nedochádza? Už za mojích čias robili ľudia veľké veci, ktoré boli pozitívnym prínosom pre ľudstvo. Ale podaktorí ste tak hlúpi. Tvoja mama je lovec. Na Louisovej tvári sa zráčil prekvapený výraz. Kde je teraz?

Neviem, ale pravdepodobne sa sem už nikdy nevráti. Pohľad mu padol na kríž, ktorý sa mu hompaľaľ na hrudi. Ako sa voláš? Ďalej sa pýtal zatiaľ čo vstrebával nové informácie. Som Harold Edward Styles. Môžeš ma volať Harry. Odpovedal a jeho sklamaný výraz vystriedal úsmev. Ja som Louis. Úsmev mu opätoval. Ja viem. Širokým úsmevom odhadil veľké biele zuby. Ako si sa dostal do pekla? Bohužiaľ tu strávili príliš veľa času a hodiny ukazovali tri ráno. Vonku začínalo svitať a nočnú búrku pripomínali len slabé kvapky dažďa. Odstúpil zo svvetelných lúčov a jeho hmotná forma sa pomaly vytrácala ako dym. Počkaj! Okrikol ho a rukou sa natiahol po miznúcom tele. Rukou avšak zachytil iba vzduch. Bol preč. Po dlhej noci plnej nových poznatkov sa zabalil do perín. Ukázal mu, že sa nemá čoho báť. Ak by mu chcel ublížiť spraví to hneď. Netrvalo dlho a spiace telo sa začalo prehadzovať. Vošiel mu do sna. Nehybne stál vo veľkej tmavej miestnosti bez okien. Sledovalo Harryho a mamu ako sa bijú ako dvaja levy. Na oboch z posledných síl kričal, ale zdalo sa, že ho nik nepočuje. Rýchlym skokom ako šíp sa na démona vrhla a bodla ho do miesta kde mal mať srdce. Z jeho hrude začala vytekať čierna tekutina. Miesto si oboma dľaňami prekryl. Čierna tekutina sa mu prelievala pomedzi prsty a po kvapkách dopadala na zem. S hlasnou ranou dopadol do kaluže, ktorú vytvorila. Harry! Zareval do prázdna izby a zmätene sa obzeral okolo seba.