Life with statue | Larry Stylinson | *Prebieha úprava*

Chceš mi povedať, že ti tu straší?

Sobotňajšie slnko svojimi zlatistými lúčmi začalo osvetľovať spiacu krajinu. Vtáci veselo spievali čím ohlasovali príchod rána. Slnečné lúče sa snažili dobiť aj do izby kde spal malý brunet, ale cez tmavé závesy to bolo zbytočné. Napokon sa mu podarilo otvoriť ospalé modré oči a ponaťahovať stuhnuté končatiny. Pomalým krokom prešiel do kúpeľne kde na seba pustil prúd horúcej vody. Vôbec mu nedochádzalo, že v dome je stále sám. Aspoň to by si každý myslel.

Para, ktorú vytvárala horúca voda zanechala na zrkadle mokrú stopu. Kiežby ju na chvíľu vypol, aby počul zvuk prstov po skle. Keď konečne vyliezol a zabalil sa do mäkkej osušky nezostalo mu nič iné ako potlačiť výkrik, ktorý sa mu chcel vydrať z hrdla. Pomaly prišiel k zrkadlu a rozhorúčenú pokožku oblial nepríjemný studený pot. To, že som mrtvý neznamená, že ti nemôžem ublížiť. Stálo tam uhľadnou kurzivou. So strachom v očiach sa rozhliadol po miestnosti, ale nenašiel tam nič nezvyčajné.

Nechcel v tej miestnosti stráviť ani minútu nazvyš. Rýchlo vbehol do kuchyne kde si myslel, že bude v bezpečí od chorých žartov. Vtedy si uvedomil, že je sám. Odkaz na chladničke z predošlého dňa tu stále bol. V hlave mu vznikla myšlienka zavolať jeho najlepšiemu kamarátovi. Avšak to znamenalo vrátiť sa na horné poschodie. Na sucho prehltol a pozrel na schody, ktoré sa pred ním týčili ako nejaká príšera. Jeden po druhom ich vyšlapal. Desivé slová na zrkadle zatiaľ zmizli a dvere do jeho izby boli otvorené. Nechal ich otvorené on sám, keď odchádzal? Rýchlo sa natiahol po telefóne na pracovnom stole a roztrasené prsty drobnej dlane hľadali Niallové meno. "Ahoj." Ozval sa ospalý hlas z druhej strany. "Vieš koľko je hodín?" Pozrel na hodiny, ktorým chýbalo pár minút, aby sa veľká ručička dostala na pol ôsmu. "Prepáč." Odvetil previnilo. "Nemal som ani tušenia. Potrebujem, aby si zodvihol svoju veľkú prdel z postele a prišiel za mnou."

"Tak to pardon." Zvolal urazene. "O pol hodinu som tam." Minúty žiaľ dnes trvali ako hodiny. Zvonček konečne zazvonil. "Čo sa deje?" Vyzvedal blondiak zvedavo. "Poď prosím dnu a všetko ti vysvetlím." Niallová prítomnosť zahnala zvláštnu atmosféru tohto domu. "Chceš mi povedať, že ti tu straší? To ti mám akože veriť?" Povedal posmešne. "Hovorím pravdu, Niall!" Poď tam prosím opäť so mnou. "Ani ma nehne. Louis, duchovia predsa neexistujú. Otvor si radšej počítač. Napíš čo si zistil a vytlač to. Nech to môžme odovzdať tej starej papuči, keď už si na tom tak usilovne pracoval. A skús to spraviť predtým ako ťa to tvoje strašidlo zožerie."