Prebrala som sa na to, že mám v posteli akosik málo miesta. Mierne som sa pomrvila a otvorila oči. "Aaaaaaaaaaaaa!!!!" vykríkla som tak, že to muselo byť počuť na celú budovu! Prudko som sa mykla. Až tak, že paplón zletel na zem spolu aj s tým. "Au" ozvalo sa tlmene zo zeme. Vystrašene som sa pozerala. Zrazu sa objavila malá, rozkošná a rozozpatá tvárička. Poobzeral sa okolo a pohľadom zastal pri mne. Skúmavo na mňa pozeral. Zrazu sa jeho oči zväčšili aj o dva centimetre a odsunul sa ďalej až chrbtom narazil do druhej postele. Mala som pocit, že je viac vydesený ako ja. "Čo tu robíš?!" zakričala som naňho! "T....to....to by som sa mal pýtať ja!" odpovedal koktajúc. "Toto je moja izba!". "Ja....mňa..." vyzeral naozaj v šoku "prestúpil som sem len včera" hovoril mierne pokojnejšie. Jeho hlas bol hlboký. "Keď som večer prišiel vedúca internátu ma poslala sem". Zamračila som sa. "To nevysvetluje prečo si bol v mojej posteli!". "Bola tma poriadne som nevidel. Lahol som tam kde som mal pocit, že nik nie je" obraňoval sa. "Veľmi zlý pocit" zhodnotila som. "Prepáč" povedal ticho a odvrátil zrak. Prudko sa otvorili dvere a obaja sme opäť vystrašene pozerali tentokrát na osobu stojacu v nich. "Och, už ste hore to je super lebo inak by sme meškali!" povedala Aera. Nechápavo som na ňu pozerala. Pomaly som sa začala štverať von z postele. "Vy ste o tom vedeli?!" spýtala som sa naštvane keď som naboso dokráčala k stolu zo stoličkami. Všetky prikývli. "Včera večer prišiel asi okolo desiatej" začala Haneul "sedela som tu a čítala si. Priviedla ho sem vedúca s tým, že či nám to nebude vadiť pretože je to aj tak posledné voľné miesto, ktoré na internáte ostalo" medzitým spokojne jedla "čo iné mi ostávalo ako povedať áno?" dodala a pokrčila ramenami. "Super" povedala som si v hlave "takže miesto toho aby som mala izbu sama pre seba ju budem zdieľať s chalanom. Neviem čo je lepšie". Povzdychla som si. Vtedy som si uvedomila, že tá vec stojí rovno za mnou. Zľakla som sa. "Ak budeš chrápať, budeš spať pred dverami!" povedala som mu a sadla si za stôl. Myslím, že ostal mierne zmätený. Potom si veľmi ale veľmi pomaly a opatrne sadol na posledné voľné miesto pri stole. Miyeon mu veselo posunula prázdnu misku s lyžičkou a cereálie s mliekom. Kedže sme nevedeli ako to bude s jedlom, rodičia nás vybavili zásobami tak na rok. Po raňajkách sme sa obliekli do naších nových uniforiem, umyli sa a zbalili si veci do školy. To som donútila sa ísť prezliecť do kúpeľne. "Ešte stále si vystrašeny?" spýtala sa ho Miyeon, ktorá kráčala vedľa neho. "Nie, prečo?" odpovedal. "Tvoje oči sú obrovské!" výškovo bola takmer zarovno neho. "To sú také bežne" odpovedal. Tváril sa mierne dotknuto. Šokovane sme zastali v hlavnej hale keď sme videli tú hŕstku chalanov tlačiacich sa von. "Wow" povedala Haneul ironicky. Trvalo asi desať minút kým sme vyšli aj my. Pred triedami sme sa rozlúčili. Sadla som si do poslednej lavice v druhom rade od okna a Aera si sadla predo mňa. Všetci na nás pozerali. Trieda bola poloprázdna no zatiaľ sme tu z dievčat boli iba my dve. "Ten chalan je celkom zlatý" šepkala mi veselo Aera a ukazovala mi nenápadne na chalana sediaceho v druhej lavici v rade od dverí. "Videla som už aj lepšie" odpovedala som. Zamračila sa. "Si veľmi výberavá!" zabŕdla do mňa "takto si nikoho nenájdeš!". Prevrátila som očami. "Čo tak to ísť po škole preskúmať okolie?" Zmenila tému. "To znie výborne!" povedala som nadšene. Úplne sme sa ponorili do rozhovoru o tom kam všade sa pôjdeme pozrieť a čo všetko navštívime keď zrazu niekto zastal pri Aerinej lavici. Obe sme k tej osobe zdvihli pohľad. "Sedíš mi na mieste!" odpovedal chladne. Tváril sa rovnako chladne. Mne to skôr prišlo, že sa iba hral na drsného. Aera najprv len nechápavo zaklipkala očami no potom sa začala pomaly zdvíhať. Ja som ju ale zadržala. "Máš to snáď niekde napísané?!" spýtala som sa. Vytiahol ruku z vačku a prstom ukázal na pravý roh lavice. Bol tam štítok s menom. Aera pozrela na štítok na lavici a potom na ten, na jeho uniforme. Naznačila mi, že sa zhodujú. "Prepáč" povedala, slabo sa usmiala a rýchlo si spakovala veci. Potom sa neisto poobzerala po rôznych laviciach až konečne našla voľnú. Bola však pekne ďaleko od mojej. Na opačnom konci triedy. Vtedy som sa pozrela na svoju. Našťastie tu žiaden štítok nebol. Vydýchla som si od úľavy. Zazvonilo. Ako som si tak uvedomila, zvonilo už tak desať minút dozadu a teraz znovu. "Zaujímavé" pomyslela som si. Po druhom zvonení sa trieda úplne naplnila. Tajne som dúfala, že tu pribudne ešte nejaké dievča no nakoniec sme tu ostali len ja a Aera. Učiteľ vošiel do triedy. Bol už trochu postarší no mala som pocit, že bude milý. Donútil nás sa postaviť pred celú triedu a predstaviť sa. Vtedy som zistila, že môj spolubývajúci je tiež v tejto triede. "Kang Yeosang" predstavil sa a mierne sa uklonil. "Kim Baram" predstavila som sa ja a tiež sa uklonila. "Chae Aera" povedala a tiež sa uklonila. Potom sme si sadli na miesta. To sedelo vo vedľajšom rade a kvázy lavicu predomnou. Cez rameno sa na mňa slabo usmial. Nadvihla som obočie. "Snaží sa byť milý?" pomyslela som si. Hodiny boli celkom zaujímavé každý učiteľ mal svoj štýl výučby a v každom bolo niečo čím ma nútili dávať pozor a hltať všetko čo hovorili. Myslím, že som nebola jediná. Aj Aera, ktorá nikdy nedáva pozor na hodinách teraz sedela a počúvala. Dokonca si robila aj poznámky! Bola som v šoku! Akoby som pozerala na úplne inú osobu!
Na obede sme sa stretli a spoločne si sadli za jeden veľký stôl. Yeosang sa po chvíli zastavil pri nás. "Môžem si prisadnúť?" spýtal sa mierne bojazlivo. Chystala som sa odpovedať nie ale Miyeon ma predbehla. "Jasné!" odpovedala veselo. Prebodla som ju vražedným pohľadom. Sadol si vedla nej čo bolo oproti mne. Slabo sa na mňa usmial a začal jesť. Akosik som sa ešte stále nevedela preniesť, že budem zdielať izbu s chalanom. Nevedela som čo od toho čakať. Mala som dve staršie sestry takže jediný chlap v našej domácnosti bol môj otec. A neskôr keď sa moja najstaršia sestra vydala, aj jej manžel. Ale tí bývali v inom štáte takže som ich moc ani nevýdala. S babami sme si vždy robili srandu z chalanov. Ako čisto dievčenská škola sme sa s nimi moc nestretávali. Chalani mali školu na opačnej strane dediny a tak maximalne sme sa stretli cestou domov ak sme náhodou bývali na tej istej ulici. Takže som ich prítomnosť nejako ani neriešila. Teda až dokým som z jedným z nich neskončila na izbe.
Radostne sme vybehli zo školy držiac sa za ruky. Trochu sme tým niektorých zrámovali a iných možno zaskočili no bolo nám to jedno. Všetkých päť sme bežali v rade držiac sa za ruky. Smejúc sa ako blázni sme zdrhali po ceste ku veľkej bráne. Nayeon zistila od kedy do kedy sa môžme pohybovať mimo školského areálu a tak sme nechceli strácať ani minútu. "No keď sa chceme dostať do mesta musíme ísť na metro" povedala Haneul keď sme zastali na chodníku. "Kde je najbližšie?" Aera. "Malo by byť vraj do desať minút odtiaľto" Nayeon "myslím, že tímto smerom" dodala a ukázala na jeden koniec ulice. Spoločne sme sa tade vybrali. Podarilo sa nám ho nájsť ale najprv sme trochu poblúdili. "Je to tu obrovské" povedala Miyeon a vyzerala mierne vydesene "je tu tak veľa ľudí!" pokračovala obzerajúc sa v metre. Aby sme mohli cestovať metrom alebo inou meskou dopravou, museli sme si vybaviť kartičky, ktoré sme si museli dobiť peniazmi. Naša škola nám mesačne mala prispievať za to, že sme ju navštevovali. Tentokrát dala peniaze všetkým pretože sme boli nové no od ďalšieho mesiaca ich budú dostávať iba tí, ktorý majú dobré známky. Naštastie sme mali Haneul, ktorá vždy vedela všetko podstatné. Bola niečo ako naša mama partie. Hneď sme vďaka nej hravo všetko vyriešili. Prechádzali sme sa ulicami a nestačili sme sa diviť. Bolo tu tak veľa vecí, ktoré nás fascinovali. Taktiež veľa ľudí. Plno obchodov s kozmetikou, oblečením a rôznymi inýmy vecami. Mali sme nutkanie si z každého niečo kúpiť. Nakoniec sme ale skončili vo veľkých potravinách kde sme si nakúpili potraviny na ďalší rok. Za ten čas sa už stihlo zotmieť. Radostne sme sa vracali späť na internát keď sme narazili na náš prvý problém...
