"Wohoooo" povedal nadšene Hongjoong. Ostatný vyzerali rovnako ohromene. A nie len oni. Všetci študenti, ktorý vchádzali dnu. "Neviem kto to urobil ale chcem ho do nášho klubu!" povedal Wooyoung. "A čo keď tá osoba už je v klube?" spýtala som sa. Zvedavo na mňa pozreli. Potom však ďalej venovali pozornosť tomu naokolo. Celá vstupná hala bola poohadzovaná toaletným papierom. Na podlahe bol vyliaty sliz. Steny boli posprejované pokémonmi. Ruky som mala strčené vo vačkoch mikiny. Spokojne som sa poobzerala po okoli. Zahliadla som Sanov skúmavý pohľad. Podišiel ku mne. Pozrela som naňho. "To si nemohla urobiť sama!" povedal. Prikývla som. "Pomohol mi Seonghwa" povedala som akoby nič. "Seonghwa?!?" povedal až moc nahlas. Všetci naňho pozreli. Neveriaco na mňa pozeral. "Neverím ti!" povedal už znovu potichu. Pokrčila som ramenami. "Nemusíš" povedala som a pobrala sa ku schodom smerom k mojej triede. Šiel za mnou. "Ukáž mi dôkaz!" povedal stojac pod schodami. Zastala som na druhom schode a otočila som sa k nemu. Bola som zarovno neho. Pozrela som mu do očí. "Ja po sebe nezanechávam dôkazy" odpovedala som a odkráčala som preč. Toho dňa to bola téma číslo jedna.
Po škole sme sa stretli v skríši. Zo Seonghwom sme si vymenili pohľady. Posadila som sa na stôl vedľa neho. "Všetci o tom hovoria" šepol mi do ucha. Na tvári sa mi objavil ešte viac spokojný pohľad. Nenápadne sme si tukli pästami na znak dobrej práce. Všimla som si, že nás San pozorne sleduje. Hojdala som nohami. Všetci sme zvedavo čakali kým sa vytiahne ďalšia misia. "Kto je na rade?" spýtal sa Mingi. "Seonghwa už dlho nič neťahal" povedal San prebodávajúc Seonghwu mierne vražedným pohľadom. Seonghwa naňho pozrel. Na jeho tvári sa zjavil pohľad, ktorý som nevedela identifikovať. Vstal a podišiel k škatuli. San prešiel na druhú stranu stola a zastal oproti nemu. Pozerali si do očí. Lietali medzi nimi blesky. Chalani vyzerali byť mierne zmetený. Seonghwa vytiahol papierik a podal ho Sanovy. Ani jeden z nich celý čas nespúšťal oči z toho druhého. Ani nežmurkali. San rozbalil papierik a až vtedy sklopil zrak. Na jeho tvári sa objavil mierne diabolský pohľad. "Zahraj si zápas v boxe" prečítal. Presunuli sme sa do fitka kde bol menší boxerský ring. Ani neviem kedy školskú uniformu stihli zameniť za tepláky a tričko. Obaja vliezli dnu. My sme si posadali naokolo. Vyzliekli si tričká a natiahli boxerské rukavice. "Existuje aspoň nejaký šport, pri ktorom by museli ostať oblečený?!" pýtala som sa samej seba. Yunho im robil rozhodcu. "Ja sa na to nemôžem pozerať!" povedala Nayeon a zakryla si oči rukou. Myslím, že ani nemali šajnu o pravidlách. Proste sa len mlátili hlava nehlava. Povzdychla som si. Mlátili sa niekoľko hodín v kuse. Všetci už mali dosť. Chalani sa niekam vyparili. Baby sa odšuchtali radšej vedla do študovne. Aj tak mi bolo jasné, že tam spia. Dokonca aj Yunho, ktorý bol predtým do toho úplne ponorený aj s Jonghom, zmizli. Zrazu obaja spadli a už iba prudko dýchali. Vstala som a vliezla dnu. Postavila som sa medzi nich s rukami vo vačku. Pozrela som na jedného a potom na druhého. "Už ste skončili?!?" spýtala som sa s totálne unudeným hlasom. Obaja len zdvihli palec na ruke. Spokojne som prikývla. "Ste mi dlžný večeru!" povedala som a pobrala sa na odchod. Matne som si všimla, že sa obaja posadili. Aj vtedy sa ešte mierne postrkovali. Šla som do študovne. Presne ako som predpokladala všetky štyri spali na stole. Podišla som k ním a tvrdo buchla rukou po stole. Hneď sa prudko prebrali. "Nebolo by lepšie spať v posteli?" spýtala som sa ich. "Áno, áno" odpovedala Aera a znovu si lahla na stôl. Nechápavo som pokrútila hlavou. Kráčala som smerom von. Bolo ešte celkom svetlo. I keď zima. Sedela som na tribúne a pozerala na prázdne ihrisko. Celkom mi bola zima. Zrazu sa vedľa mňa objavil niekto. Otočila som sa k nemu. Wooyoung sa na mňa pozrel a pozorne si ma premerial. Vyzliekol si bundu a prehodil mi ju cez ramená. Ticho som poďakovala. "Prečo si skončila tu?" spýtal sa. "Ani neviem" odpovedala som. "Poď" povedal a chytil ma za ruku. Ťahal ma smerom na ihrisko. Neviem odkiaľ, vytiahol loptu a donútil ma s ním hrať futbal. Zabávali sme sa až kým nebola úplna tma. Potom sme sa zvalili uprostred ihriska na trávu. Hlavu som mala položenú na jeho ruke. "Je celkom príjemná zmena mať v škole aj dievčatá" povedal. Zasmiala som sa. "To už prečo?" spýtala som sa. "Je tu väčšia sranda!" otočil hlavu ku mne a pozrel mi do tváre "aj chalani vyzerajú byť viac veselší keď ste sa pridali do klubu. Predtým to už začínalo upadať do takého nudného stereotypu. Teraz ste tomu priniesli nový život". Čo vravel znelo pekne a cítila som sa vďaka tomu viac cenne ale aj tak som sa musela smiať. "Nesmej sa!" povedal a začal ma štekliť. Smiala som sa ešte viac. Wooyoung bol niečo ako také malé svetielko, ktoré človeku vždy zlepší deň. Ešte sme sa veľmi dlho rozprávali. O všetkom možnom.
Keď som sa vrátila do izby našla som tam iba Yeosanga. "Kde sú všetci?" spýtala som sa zvedavo. "Myslím, že baby sú ešte stále v študovni" povedal a odtrhol zrak od knihy "chalani neviem" dodal a skúmavo na mňa pozrel. Potom sa posadil. Zvedavo som naňho pozrela. "Ty vieš kto urobil to v tej hale?!" spýtal sa. Na tvári sa mi objavil úškrn. Prikývla som. "Kto?!" spýtal sa. "To je tajomstvo!" odpovedala som. "Ale no ták! Hongjoong sa tú osobu snaží nájsť! Chce aby sa pridala do klubu!" povedal. Mierne som sa k nemu naklonila. "Tak mu povedz, že už ju dávno našiel" odpovedala som veselo a pobrala sa do sprchy...
