In his arms //OPRAVA//

Part: 1 (Bella)

„Otec som tvoja jediná dcéra. Ako mi toto môžeš urobiť?" nahnevane som pozerala na môjho otca.Len matne som za sebou vnímala mojich troch bratov, ktorí sa na môj účet skvelo bavili. Keby aspoň vedeli na čom vlastne sa to smejú. Štvalo ma to.

„Povie nám niekto o čo ide?" zasiahol do našej „malej" hádky môj najstarší brat Alan, keď som už po ňom zazerala.

„Priznaj sa, čo mi chceš urobiť." Zavrčala som otcovým smerom.

„Bella sa bude vydávať." Pyšne sa usmieval môj otec. Tak on je ešte na to aj hrdý? „Je to syn šéfa talianskej mafie. Následník Capo di Tutti Capi. Čoskoro zdedí kreslo po otcovi a naša Bella bude hrdo stáť po jeho boku. A my tak uzavrieme mier." Hrdo predniesol otec, ktorý bol so svojim plánom viac, ako spokojný.

„Ale veď to je úžasný nápad otec." Chválil ho Alan. Ako by si neuvedomoval, čo to znamená pre mňa.

Avšak v tom istom čase som ja vykríkla: „Neprejde ti to."

Toto mi predsa otec nemôže urobiť. Nemôže mu to prejsť. Veď do čerta, nemôže za mňa rozhodovať. Obzvlášť nie v tak dôležitých veciach.

„Zlatko papiere sú podpísané. Takže mi to už prešlo." Povrchne sa na mňa usmieval. „Dnes prídu na večeru. On, jeho rodičia a jeho brat. Tak sa pekne obleč, aby sme sa za teba nehanbili. Musíš nás predsa reprezentovať v tom najlepšom svetle." Predniesol tak chladne, že ma až zamrazilo. Je normálne báť sa vlastného otca?

„Mama s týmto nebude nikdy súhlasiť." Snažila som sa z posledných síl. Veď topiaci sa aj slamky chytá, nie?

„Omyl zlatko. Práve mama prišla s týmto úžasným návrhom. Navyše aj keby nie, stále som ja ten, čo tu má posledné a hlavné slovo. Vy ženy ste len akýsi doplnok, ktorý reprezentuje nás chlapov." Schladil ma svojím pohľadom.

„Si beštia. Nenávidím ťa." Vykríkla som so slzami v očiach a otočila som sa na odchod. Avšak otcova ochranka, ktorá ma zastavila, mala na to asi iný názor. V tejto chvíli to pre mňa neboli ľudia, ktorých som poznala. Boli to len chlapi, ktorí ma nechceli pustiť z otcovej pracovne.

„Povedal som, že mám posledné slovo, tak mi vysvetli kam odchádzaš? Dovolil som ti snáď odísť?" skríkol po mne. Vydesilo ma to, pretože otec po mne nikdy nekričí.

„Otec, do mafie ma ťahať nechceš, ale chceš ma dať následníkovi tak dôležitej funkcie? To ma rovno môžeš zabiť, pretože to bude takmer to isté." Snažila som sa znova, ale tentoraz s kľudom. Krikom to nevyriešime.

„Ty to zvládneš. On ťa ochráni." Ľahostajne mávol rukou. „Až teraz môžeš odísť." Po jeho dovolení som sa okamžite otočila znova na odchod. Jeho pracovňu som prvýkrát opúšťala so slzami v očiach, ale nevadí mi to. V tejto chvíli mi to je totálne jedno.

Keďže sa jeho pracovňa nachádzala na dolnom poschodí domu, cez obývačku som ľahko prešla do kuchyne, kde som našla mamu.

„Mami." Zanariekala som a rozbehla sa k nej. Síce to bol jej návrh, ale ona stále pre mňa predstavuje akési zázemie a istotu. Možno keby mi to oznámila ona, vnímala by som to inak.

„Otec ti to už povedal, zlatko?" starostlivo ma pohladila po chrbte a mierne ma od seba odtiahla.

„Povedal? Veď on po mne rovno kričal." Priznala som. „Nedovolil mi ani namietať. Dal mi to rozkazom." Kňučanie, ktoré sa ozývalo kuchyňou mohlo znieť ako šteňa. No bola som to len ja. Smutná, sklamaná a rozbitá.

„Zlatko život v mafii nie je sranda. Fungujú tu isté pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Ak sa nedodržia nasleduje trest."

„Occidit vel occisus est." Vyriekla som motto, ktoré mi otec prízvukoval už od mala.