Príbehy z makovice

2. Sedem zlatých mincí

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami a za siedmou borovicou v siedmej doline, bola pred zrakmi prechádzajúcich ľudí ukrytá malá jaskynka.
Jedného dňa tadiaľ prechádzal mladý drevorubač v bielej košeli so sekerkou na pleci. Hľadal strom, ktorý by zoťal, aby si pripravil drevo na blížiacu sa zimu. A tak, obzerajúc sedem krásnych borovíc, našiel vchod do malej jaskyne.

Zvedavosť mu nedala, poriadne sa prikrčil a vošiel dnu. Nemusel ísť ani veľmi hlboko, takmer hneď pri vchode stála na kamennom podstavci drevená truhlička. Neváhal a razom ju otvoril. Nemohol uveriť vlastným očiam, truhlička ukrývala sedem nádherných zlatých mincí. Vzal ich do dlaní a oči mu žiarili šťastím. Drevorubač si mince presýpal z dlane do dlane, až si ich nakoniec vložil do vrecka, vyšiel z jaskyne a šiel domov. Na borovice už ani nepomyslel.

Hneď za lesom sa drevorubačovi prihovoril starček: „Dobrý človek, pomôž mi, pozri...", a ukázal na svoje chvejúce sa v obväzoch zaviazané nohy, „som chorý, slabý, aj malá minca by mi pomohla. Mohol by som ísť k doktorovi, kúpil by som od neho liek..." Drevorubač pri starčekovi zaváhal, ale po chvíľke povedal: „Nič nemám, nič ti nedám", a šiel ďalej poľnou cestou.

Pod medzou sedeli tri drobné deti. Keď zbadali drevorubača, zdvihli uslzené tváričky a zaprosili: „Dobrý človek, pomôž nám. Sme siroty, nemáme nikoho, kto by sa o nás postaral. Ak môžeš, daj nám aspoň drobný peniaz, aby sme si mohli kúpiť jedlo, šaty a našli si miesto na prenocovanie." Mladý muž na nich prísne pozrel a povedal: „Nič nemám, nič vám nedám."

Vykračoval si ďalej a tešil sa, že má sedem zlatých mincí. Na moste sa mu prihovoril drobný hospodár, ktorý si viedol krívajúceho koňa. „Dobrý človek, mohol by si mi pomôcť? Pozri, môj kôň kríva, lebo nemá dobré podkovy, keby mu ich kováč vymenil, mohol by som s ním orať a pomohol by som tebe i ostatným na poli." „Nič nemám, nič Ti nedám", okríkol drevorubač oráča.

Keď ho prosila mladá dievčina s bosými nohami o pomoc, ani len nepozrel na jej do krvi doškriabané nohy od práce na poli, len jej rázne povedal: „Nič nemám, nič ti nedám".

Keď sa už celkom blížil k svojmu domcu, žobrák mu chcel zapriať šťastie i zdravie, no nestihol, pretože drevorubač len mávol rukou a skríkol: „Nič nemám, nič ti nedám."

Vošiel do svojho domu a vydýchol si. Konečne. Sadol si za pec a strčil ruku do vrecka. Ale, vo vrecku nebolo nič. Drevorubač vyskočil na rovné nohy a začal hlbšie šmátrať vo vrecku, potom i v druhom, pozrel i do chlebníka, povytriasal nohavice, ale mincu nenašiel ani jednu. Podlomili sa mu nohy, vložil hlavu do dlaní a nešťastný rozmýšľal, kde sa mu len mince podeli. My to však vieme...

Vieme, že to neboli obyčajné mince. Obyčajné mince predsa nie sú ukryté za siedmimi horami, za siedmimi dolami a siedmimi borovicami v drevenej truhlici na kamennom podstavci.
Keď drevorubač zaklamal prvý krát: „Nič nemám, nič ti nedám", zlatá minca tichúčko cinkla a vypadla z vrecka priamo k nohám starčeka, ktorý prosil drevorubača o pomoc ako prvý. Pri troch sirotách cinkli mince tri krát. Na moste sa s jemným cinknutím vykotúľala piata minca, priamo ku kopýtku krívajúceho koníka. Šiesta minca cinkla pre bosé dievča na poli. Poslednú mincu stratil drevorubač, keď už bol takmer doma a okríkol biedneho žobráka so slovami „nič nemám, nič ti nedám".

Teraz naozaj nemal nič, ani zlaté dukáty ani drevo na zimu. Zostal mu len nepríjemný pocit v duši, že sa skutočne nezachoval správne.