Príbehy z makovice

3. Zlatá kačička

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami bolo jedno malebné jazierko. Od skorého rána do neskorého večera sa hladina trblietala v zlatistých farbách. Okolo jazierka prechádzala úzka cestička, po ktorej chodili ľudia náhlivo tam a späť.
Málokto sa ubránil túžbe zahľadieť sa na trblietajúcu sa hladinu. Kto len mohol, postál chvíľku na brehu a potešil sa pohľadom. Nikomu by však ani na um nezišlo, že v strede jazierka žije kačička, ktorej perie žiari v slnečných lúčoch sťa zlato.
Jedného dňa si okoloidúci všimli, že hladina začala klesať a klesať, ale ešte stále sa trošku žiarivého svetla odrážalo zo stredu jazera. Tí, ktorí to videli, len pokrútili hlavou a náhlili sa ďalej.

Zlatá kačička sa však začala obávať o svoje jazierko, ktoré sa zmenšovalo a zmenšovalo, a po niekoľkých týždňoch plávala už len na malej mláčke vody a čochvíľa sa už nohami dotýkala dna.

Mládenec, ktorý sa po rokoch vracal domov si všimol, že jazierko už nie je to, čo bývalo. Poznal jeho tajomstvo a veľmi sa trápil pre zlatú kačičku. Rozhodol sa, že nepôjde ďalej, kým nepríde na to, ako jazero naplniť vodou.
Sadol si na breh a od rozmýšľania ustal a zaspal. Tu sa mu prihovorila starenka.
„Prečo tu tak smutne sedíš?" spýtala sa.

„Veľmi by som chcel pomôcť tamtej kačičke, no neviem ako," so smútkom v hlase jej odvetil mládenec.
„Ak hľadáš odpoveď, musíš ísť k prameňu," láskavo odvetila starenka.
Mládenec sa zobudil na smutný gagot kačičky.

„K prameňu," zopakoval slová starenky, ktorá sa mu prisnila a vykročil smerom do hôr.
Po niekoľkých hodinách cesty prišiel pod vrchol hory. Takmer celou cestou kráčal pozdĺž potôčika, ktorý miestami vysychal, až prišiel k prameňu. Mládenec hneď videl, že prameň je v poriadku. Voda veselo žblnkotala, a tak sa jej spokojne napil.
„Ale prečo nepriteká dostatok vody do jazierka?" pýtal sa sám seba. Obzeral sa, obzeral a tu zrazu videl v jaskyni niečo čudné. Z jaskyne vytŕčala veľká noha. Noha obrovského obra, ktorého palec bol taký vysoký ako vysoký bol mládenec.
Už nešiel bližšie a potichučky, so srdcom bijúcim až niekde v krku, sa schoval pod jedným z kríkov. Veľmi sa bál. Jeho hrdinstvo sa na chvíľu vytratilo ako voda z jazera.

„Čo len budem robiť?" uvažoval mládenec.
Tu zahrmotali skaly, vtáky vystrašene vyleteli do výšky a z jaskyne sa vypotácal ozrutný obor. Prikrčil sa k prameňu, nastavil gágor a nechal tiecť prúd vody do svojej veľkej vysmädnutej papule. Kým pil, voda v potôčiku prestávala tiecť a mládenec pochopil, prečo je jazierko poloprázdne.
„Musím niečo urobiť," povzbudzoval sa mládenec, „inak kačička príde o svoj domov."
„Chytím sa s ním za pasy? Počkám kým sám neodíde? Alebo si zavolám na pomoc chlapov z dediny a vyženieme ho?" Hútal, hútal, ale nič súce nemohol vyhútať.

Mládenec sedel pod kríkom až do samej tmy. Obor už znovu vliezol do jaskyne, prevaľoval sa z boka na bok až zaspal. Tu sa mládencovi opäť vo sne prihovorila jeho známa starenka. „Veľkým je ten, kto preukáže odvahu."
„Odvaha." opakoval si v mysli mládenec, keď ráno precitol. „Pre tú malú kačičku, budem odvážny."
Obor, znovu vyšiel z jaskyne a vysmädnutý logal vodu z prameňa. Večer mu už z jaskyne znovu trčala len noha, uložil sa na spánok a pomaly usínal. Mládenec sa vyškriabal nad jaskyňu a celú noc tam poskakoval a dupotal, hoci sa bál, že sa obor prebudí a zhltne ho ako malinu.

Mládenec takto vytrval niekoľko dní a obor bol čoraz viac unavený a nevyspatý, pretože ho rušili kamene, ktoré občas s hrmotom spadli do útrob jaskyne a nevyhli sa ani jeho hlave. Na ďalší deň, vyšiel unavený obor nad jaskyňu a skúmal, čo to po nociach buntoší. Nič však nenašiel, pretože mládenec bol schovaný. Obor sa tak rozčúlil, že od zlosti začal po skale skákať a dupať, až sa pod ním jaskyňa preborila a on spadol do nej a navždy ho zasypali kamene.

Vtedy sa mládenec pobral dolu z hôr a kým zišiel, jazierko sa začalo napĺňať vodou. Zlatá kačička konečne mohla znova usadnúť na hladinu a každým dňom jej do jazierka pritekalo viac a viac vody, až sa jazierko obnovilo v celej svojej kráse.
Mládenec sedel na brehu jazera a pozeral sa na zlatú kačičku. Tu pristúpila k nemu starenka a láskavo mu povedala: „Si statočný mládenec. Bol si obdarený vnímavým srdcom. Verím, že nájdeš aj iné kačičky, ktorým treba pomôcť."
Ľudia začali znovu obdivovať slnko, ktoré sa odrážalo v strede jazera a vôbec netušili, že to nie je slnko, ale zlaté pierka spokojnej kačičky.