Vždy to budem ja

🌟2.kapitola🌟

Ráno som sa vušuchtala z postele. Pozerala som sa do zrkadla. Oči som mala opuchnuté. No čo? Opäť šok preplakala celú noc. Najradšej by som do tej postele skočila späť už sa z nej ani nemohla. Ale ja musím ísť do školy. A ešte je aj pondelok. Umyjem si zuby a idem do skrine nájsť niečo čo sa podobá mojej nálade. Po piatich minútach usúdim že nič také neexistuje. No aspoň nie v mojej skrini. Všetko je to ružové. Ako vlastne aj zbytok mojej izby. Milovala som ružovú, no teraz mi je z nej zle. Super by bolo keby som mala čierne steny. Ale to mi mama nedovolí.
"Čiernu izbu? Ty si asi zošalela." pokrúti hlavou.
Tak som skončila s ružovou izbou. A to isté je aj mojím oblečením. Proste dúha! Samé ružové, fialové, modré, biele a maximálne sivé. Aspoň že mám jedny čierne nohavice a čiernu mikinu, ktorú mi mama z donútenia kúpila. Vlasy ? To nechajme radšej tak. Rýchlo si ich učešem a dám do copu. Rozpustné by byť nemohli. Boli by všade. Mám ich totiž po otcovi a ten ich má čierne ako havran a zvlnené ako afričan. Mama mi zakázala ich ostrihať a tak sa musím každý deň s nimi mordovať.
"Predsa také pekné vlasy dať ostrihať nechceš? "
Keď zijdem dolu schodmi, mama ma už čaká s raňajkami.
"Dobré ráno Táni! Ako si sa vyspala?
Poď si dať raňajky."
"Nie som hladná." zamrala som.
"To mi je jedno, jesť niečo musíš." zaprotestovala mama a mne už nie iné nezostávalo. Zobrala som so teda jeden toust do ruky a šla som do školy. Vonku bolo celkom pekne. Ešte nebola zima, pretože leto bolo len pred chvíľou a ešte nenastúpilo ani babie leto. Pozrela som na hodinky a pridala som do kroku. Ešteže nebývam tak ďaleko od školy. Stačí iba osem minút chôdze a som tam. O chvíľu som už stála pri školskej bráne. Lenivo som ju otvorila a znechutene som sa pozerala na školu. Vošla som dňu. Bože! Ja to tu nenávidím! Nemôžem sa vrátiť? Nemôžem už mám videla triedna. Prezula som sa teda a šla som do triedy. Zbadala som spolužiačky ako si niečo začali šepkať a smiať sa.
Zrazu jeden spolužiak vykríkol: "Aha! Blbka prišla! "
Zbledla som. Dievčatá sa rozosmiali ešte viac. Hneď som zachovala pokoj a tvárila som sa že to nepočujem. Nasadila som svoj poker face a šla som k svojej lavici. Dnes máme šesť hodín. Nejako to musím vydržať. Prvá hodina bude fyzika. Super, ďalší deň nič nerobenia je predomnou. Už len stačí odísť do môjho sveta. Hm, o čom budem premýšľať? Asi sa budem zasa pozerať von oknom a čarbať si. Prvá hodina mi zbehla rýchlo. Rovnako aj ostatné. Druhá, tretia, štvrtá, piata. Konečne posledná šiesta hodina. S našou triednou. Učí nás geografiu. Mám ju celkom rada. No vlastne až do vtedy kým nevojde do triedy. Je už celkom stará a vie čo sa nám stalo a tak je ku mne celkom milá. Geografia ubehla tiež pomerne rýchlo. Obed. Na obed radšej nejdem. Nemám sa tam s kým baviť a je mi dosť trápne sedieť sama. Mame predsa pravdu povedať nemusím. Po ceste domov zájdem do obchodu a kúpim si croassant, pretože už mi fakt začínalo škvrkať v bruchu. Keď som otvorila dvere nášho domu mama ešte nebola doma. Vyšla som hore schodmi a zvalila sa na posteľ. Konečne doma! Zistila som že nemám čo robiť a tak som si pustila nejaký film. Bol to nejaký horor z Netflixu. Ani neviem o čom. Veľmi som ho nepozerala. Chcelo sa mi driemať a tak som zaspala.
"Spiš?"
"Už asi nie." odpovedala som namrzene.
Mama asi musela prísť medzitým domov.
"Chcela by som sa s tebou o niečom porozprávať. Preboha čo to pozeráš? Také morbutnosti! "
Vypla som telku a sadla som si na posteľ. Mama si sadla ku mne.
"Dlho som o tom rozmýšľala, ale už som sa rozhodla definitívne." mama sa pozrela na mňa : " Budeme sa sťahovať."
"Čo?!" vypľašitím na ňu oči.
"Iné mesto by nám viac pomohlo zabudnúť na to čo stalo. "
"Ale ja nechcem zabudnúť." zaprotestovala som.
"Ale no tak, Táňa , sami si predsa vravela že to tu nenavidíš. A spoznať nových ľudí nie je zlé. "
"Asi máš pravdu." povolila som.
Nechám ťa o tom popremýšľať. " Vstala a zavrela za sebou dvere. Vlastne to ani nie je zlý nápad. Nikto ma nebude poznať a môžem sa správať úplne inak. A hlavne nikto nebude vedieť čo sa mi stalo a ani to nebude riešiť. Môžem začať nový život. Po desiatich minútach som zišla dole. Mama bola v kuchyni alebo varila večeru. Sadla som si za pult a spýtala som sa zvedavo : " A do akého mesta pôjdeme? "
"Do Prahy." odpovedala neprítomne zatiaľ čo cedila špagety.
"Čo?!" vyvalila som na ňu oči a ešte viac než predtým. : "Mami , ty si sa tiež už zbláznila. "
Chvíľu som predychávala.
"A kedy o mesiac, dva?"
"Asi pozajta."
"Čo? Mami ale ved ja nemám nič zabalené a vôbec kam sa mi to má všetko zmestiť? "
"Uvedomuješ si koľko krát si už povedala slovo čoooo? " zo smiechom sa ku mne otočila a položila ku mne špagety so syrom.
Jesť sa mi nejako nechcelo keď som vedela, že pozajtra odchádzam z tejto dierdieri navždy. Keď sme jedli, obidve sme mlčali, no každá sme premýšľali nad tým istým.
"Po dlhom tichu som sa odvážila opýtať : " A čo škola? "
"Všetko som vybavila. Zajtra už do nej nepôjdeš."
"Dobre." blbo zo mňa vyšlo.
Nanič iné som sa totiž nezmohla. Keď sme dojedli, vyšla som hore, osprchovala som sa a zaborila som sa do postele. Ale ani po dvoch hodinách som nezaspala. Myseľ mi stále pracovala na plné obrátky. Keď som sa pozrela na mobil, bolo už niečo po dvanástej. Pomaly som vstala a začala som si obzerať izby. Potom som vyšla von z izby a prechádzala som sa chodbou a dole schodiskom. Vošla som do obývačky. Obzerala som sa ako keby som tu bola prvýkrát. A pritom som tu žila trinásť rokov. Trinásť rokov som tu prežívala pocity, nádeje, zlosť, šťastie a žila som tu spolu s mojou vtedy ešte kompletnou rodinou. Žili sme tu spolu s láskou. Sadla som si do kresla, kde vždycky sedával otec a mi sme mu samozrejme vždy museli sedieť na kolenách. Snažia som si zapamätať obrysy stien a nábytku. Zrazu mi prišlo veľmi smutno, pretože som zistila že mi to tu bude všetko vlastne aj chýbať. Síce som vravela že to tu nenávidím ale aj tak som tu žila celý život a je to moje rodné mesto. Zajtra idem do Prahy! Zrazu ma napadlo že ja neviem ani po česky. Preboha! A ako sa budem rozprávať. Po česky som vedela akurát z českých filmoch. V Prahe som v živote ani nebola. Pochytil má strach. Je to divný pocit ísť na miesto, kde som v živote ani nebola a zrazu sa tam chystám žiť naplno ! A v takom obrovskom meste. Vstala dom z kresla a šla som späť do postele. Tam som ešte chvíľu premýšľala a potom som konečne zaspala.

Tak toto je trochu dlhšia časť, ale dúfam že vám to nevadí.
❤❤❤