Vždy to budem ja

🌟1.kapitola🌟

Ahojte. Volám sa Táňa. Tá Táňa, ktorá chodí celá v čiernom a vraj počúva metal. Takto ma opisujú spolužiaci. Ale iba keď som v škole, keď nie som tak ma aj tak určite ohovárajú že som chorá a mám depky a že sa tvárim ako keby som umierala.
"Ale oni to nechápu." hovorí mi vždy mama.
A ja iba prikyvujem a tvárim sa že to počujem prvýkrát. Vlastne aj tak mi je to všetko jedno. No kedysi som taká nebola. Niekedy som milovala ružovú, chodila som s dvoma copčekmi a na každého sa usmievala. No hrozné!
Síce nevravím že teraz mi je lepšie, no vlastne mi je horšie ale čo už. Ale to je všetko len otcova vina. Keby len od nás neodišiel a moju milovanú sestru netrafil infarkt, bolo by všetko v poriadku. Keby že Monika nedostane infarkt, tak by to bolo ešte celkom v poriadku, ale dostať dve veľké rany naraz. Tak to už si môj mozog vážne nedokáže vysvetliť. A preto som bola v blázinci, kde má pozorovali ako takú rybu v akváriu. Najprv sa mi tam nepáčilo, no teraz som už ticho. Keď ma tam zavrú, tak pozerám von oknom a rozmýšľam o živote. O tom mojom. Prečo ja som ja? Dokážem byť niekým iným? Mám sa zmeniť? Som iná?  Som švihnutá?......
Takto som tam prežila 2 mesiace A každý deň za mnou chodila a rozprávala sa so mnou psychologička.  No vlastne iba ona mne niečo rozprávala a vlastne ani neviem čo. Ja som sedela a rozmýšľala som o živote. A mlčala som. A teraz robím to isté ale na inom mieste. V škole. Sedím a mlčím. No niekedy si aj čarbem. Alebo si zapisujem do denníka čo robím práve teraz. Niekedy som sa rada učila a mala som samé jednotky, no teraz mi je to všetko jedno. Je mi jedno či viem učivo alebo nie. Nechce sa mi učiť. Keď ma učiteľka vyvolá, tak miknem plecami, že nič neviem a keď máme písomku, tak tam niečo nakreslím, aby nevravela že tam nič nie je. Ani jesť sa mi nejako nechce. A aj som schudla. Niekedy by som z takej postavy bola úplne nadšená, pretože som úplne štíhla, no teraz mi to je jedno.
Mama mi vždy vraví : "Tak by som chcela späť tu Táňu, čo bola o 180° otočená. "
No ja sa vždy len zamračím a otočím sa chrbtom. Ona už len pokrúti hlavou a naša konverzácia skončila. Nerada sa rozprávam. Zvlášť o tom čo sa stalo. No moja psychologička to nevie pochopiť a stále za má na to pýta. Ale ja len zasa mlčím. Už chcem od toho všetkého pokoj! Chcem sa niekde skryť. Niekde preč od toho všetkého. Niekde kde by som bola sama s mojou sestrou. Otca už nechcem ani vidieť! Za všetko môže on. A ešte keď si spomeniem ako mi vždy vravel že nás má rád a že nás nikdy neodpustí. A tie jeho reči že tu je vždy pre nás. Keď si na to spomeniem je mi s toho zle. Nenávidím ho! Už mu to nikdy neodpustím. Ale čo už, už to aj tak nevrátim späť. Musím sa s tým zmieriť

Ako sa vám páči začiatok? Beriem všetku kritiku. 🙈 Chceli by ste pokračovanie?
                         ❤❤❤