The Modern Fairytale

Druhá Kapitola

Z pohľadu Sell:

Z môjho tuhého spánku ma prebudil zvuk mobilu. Chcela som to ignorovať keby zvonil len raz, ale keď zvonil už tretí krát, posadila som sa a vzala mobil do ruky. Scooter? Čo ten odo mňa uprostred noci chce? Zdvihla som ho „Prosím?" povedala som rozospato. Veď je 5:30. „Sell...Justin sa pokúsil zabiť" moje srdce sa akoby zastavilo a slzy mi stekali po tvári „Je v pohode, že?" ak sa mu niečo stane, neprežijem to. „Je na sále" postavila som sa a začala som hľadať niečo na seba. „Hneď som tam" zložila som mu.

Práve kráčam po chodbe nemocnice a hľadám Scootera. Na sebe mam tepláky a vyťahaný sveter, vlasy mám v drdole a z oči mi tečú slzy, ktoré nejdú zastaviť. Hneď ako ma Scooter uvidel, išiel mi oproti „Ako je natom?" namiesto odpovede ma silno objal. „Neviem...ostáva nám len čakať." Scooter plakal, ako by mohol neplakať, veď Justin je ako jeho syn, znamená pre neho strašne veľa. Ich vzťah nie o práci, nie je to vzťah manažéra a klienta, je to niečo viac. Pre Justina znamená Scooter viac ako vlastný otec. Majú medzi sebou úžasný vzťah. Pomaly ma pustil a sadli sme si na studené nemocničné stoličky. Neostalo nám nič iné ako čakať

Čakáme už cez tri hodiny. Scooter pije kávu a ja som ponorená vo svojich myšlienkach. Čo by bol môj život bez neho? Čo by som bola ja bez neho? Tieto otázky mi chodili hlavou. Poviete si, čo sa o neho ešte zaujímam keď mi tak veľmi ublížil, iba že aj keď moje srdce je rozbité na milión častí, tak patrí jemu. Proti tomu nedokážem bojovať. Z môjho premýšľania ma vytrhol až hlas Scootera. Pozerala som na neho. „Toto som našiel na stolíku v jeho spálni. Myslím, žeby si si to mala prečítať." Podal mi papierik začala som čítať.

Dočítala som posledné slovo, slzy mi stekali po celej mojej tvári. To ja môžem za všetko, to kvôli mne to spravil, to ja som mu povedala, že sa nedokážem zmeniť. Všetko je to moja chyba, len a len MOJA! Kvôli mne teraz bojuje o život muž, ktorého milujem. Všimla som si, že k nám ide Pattie a tak som si utrela slzy. „Ahojte." Pattie prišla rovno ku mne a objala ma. „Celé to je moja vina, nemala som chcieť, aby sa zmenil." To, že plakala Pattie, ma rozplakala ešte viac. „Nieje to tvoja chyba zlatko."

Po ďalších hodinách čakania k nám prišiel doktor. Všetci sme sa hneď postavili a šli k nemu. „Dobrý deň." pozdravil nás. My sme len kývli na znak pozdravu. „Ako mu je? Žije?" po tvári mi zas stekali slzy. „Je to priam neuveriteľné, ale bude v poriadku. Bolo to síce veľmi silné krvácanie ale dostane sa z toho. Ak chcete ísť za ním, je na izbe číslo 73, ale zatiaľ sa ešte neprebral." Bude v poriadku. Padol mi kameň zo srdca. „Ďakujeme." doktor odišiel. "Pattie, ak chceš, choď za ním alebo ty Scooter, ja počkám." sadla som si „Myslím, že teraz bude pri sebe potrebovať hlavne teba, tak mi zatiaľ pôjdeme vybaviť iné veci. Bež za ním."

Prišla som k nemu na izbu. Ruku mal obviazanú bielym obväzom a v druhej ruke mal infúziu. Vzala som si stoličku a sadla k nemu k posteli. Jemne som ruku položila na tú jeho. Po mojej tvári stekali slzy. „Prepáč , je to moja vina. Nemala som od teba chcieť, aby si sa zmenil. Odpusť mi to, prosím." stále som plakala a pozerala na neho. Tak strašne som sa bála, že sa mu niečo stane. O jeho život sa bojím viac ako o svoj. Z rozmýšľania ma prebudil až jeho hlas. „Selly." povedal potichu a pomaly otvoril oči.