Almedha Loratris

1.

Almedha sňala zo svojich vlasov striebristú sponu a nechala ich len tak voľne poletovať vo vetre. 

Elfovia sú svižné bytosti, nie je ľahké chápať ich a ešte ťažšie je ich nenávidieť, pretože sú to bytosti lásky a pokoja.

A Almedha nebola vôbec výnimkou.

Keď dvihla zrak, oslepovalo ju slnko. Jeho lúče pohladili jej bledú pehavú tvár a ona sa naň vďačne usmiala.

,,Náš svet je skutočne zázrak." povedala si a rozhliadla sa roklinou.

,,Dieťa moje, som rád, že na tvojej tvári vidím úsmev." ozval sa hlas spoza nej.

Bol to jej otec Myrin. Dlhé zlaté vlasy až po pás, štíhla postava s akoby očarovným pohľadom. Jeho žiarivo zelené oči dokázali vyčítať všetko, čo v sebe ukrývate. 

,,Aj ja som rada, otec. Byť naplnený šťastím je vzácnosť. Myslím tým úprimným šťastím, čo v tvojej duši zažiari vždy, keď je nablízku tma." 

Myrin sa pousmial a vrátil sa späť do elfieho hradu.

Almedha mala toľko túžob a snov, no nedokázala nájsť spôsob, ako by si ich splnila. Elfovia príliš často svoju roklinu neopúšťali. Niektorí to dokonca mali prísne zakázané.

Myrin ju ešte nikdy nepustil za brány Gelintu. Je to jeho jediná dcéra. Vedel totižto, koľko temnoty a zla sa za bránami ukrýva.

Almedha preto rada liezla na najvyšší strom v Gelinte a rozhliadala sa okolím. Na jeho starých mohutných vetvách vždy sedela a snívala. 

,,Aké by to bolo byť napríklad takým hobitom? Alebo škratmi,či trollmi? Oni sú slobodní. Nikto im nebráni ísť do sveta, nikto im nebráni v tvorení svojho vlastného života, aj keď je pravda, že takí škrati sú otrokmi a sú obyčajne dobrí len do vojny, ale môžu ísť kdekoľvek. Môžu vidieť veci, o ktorých ja môžem len snívať." dúmala Almedha a v jej očiach sa nahromadili slzy.

Bola šťastná, no chýbalo jej spoznávanie.

Počula podivné bzučanie. Keď zdvihla svoje oči nad seba, zbadala, ako včely veselo pracujú na kvalitnom lesnom mede.

,,Aj vy ste slobodné. Môžte si lietať kade tade. Máte to vy šťastie." povzdychla, usmiala sa a zliezla zo stromu.

Jej oblek odrážal slnko na metre ďaleko. Hnedý oblek perfektne sedel k jej ryšavým vlasom.
Keby nebolo známe, že je elfiou princeznou, pomysleli by ste si,rovnako ako ktokoľvek iný v ich svete, že je to nejaký chudobný elf, čo predáva svoju skromnú úrodu, aby mal z čoho vôbec vyžiť.

Čižmy večne od blata, vlasy strapaté a oblečenie pokiaľ nebolo špinavé od zeminy, tak z neho trčali kusy látky. Elfia krajčírka z nej skutočne musela mať radosť.

Almedha zišla dolu kopcom, tichučko sa zakrádajúc pomedzi stromy, akoby šla na niekoho zaútočiť. V skutočnosti len sledovala svojho bratranca Vamira, ako trénuje pohyby s mečom. 
Elfovia zväčša bojovali s lukmi, no ako v každej armáde, aj v tej ich potrebovali odvážlivcov, ktorí budú bližšie k smrti. Neznie to veselo, ale taká bola pravda.

,,Myslíš si, že ťa nevidím, Almedha Loratris?" zasmial sa Vamir a namieril meč smerom ku Almedhe.

,,Hlavne to nehovor otcovi. Nemá rád, keď sa kade tade potĺkam." prevratila očami.

,, Spoľahni sa. Chceš si to skúsiť?" spýtal sa provokačne. Vedel totižto, že Almedha je veľmi zvedavý a svižný tvor. 

,,Ak sa to dozvie otec,zatratí moju dušu." váhala, no nakoniec schmatla meč a snažila sa ho pevne uchopiť.

,,Takto sa to nedrží, sem ho musíš pevne zovrieť a musíš ho vedieť držať vo vzduchu." radil jej Vamir.

Po niekoľkých minútach hodila Almedha meč na zem a povedala ,,Meč nie je pre mňa, prines luk!"

Vamir sa zasmial a prižmúril svoje oči. Namieril do skladu zbraní a vytiahol jednoduchý luk.

,, Chceš mi povedať, že dokážeš narábať s lukom?" snažil sa udržať smiech.

,,Budeš sa čudovať." uškrnula sa Almedha, uchopila luk, natiahla šíp, namierila na terč a pustila. Zásah, presne stred.

,,To bola určite náhoda." tváril sa prekvapene Vamir.

,,Vážne? Tak mi priprav niečo zložitejšie." nahodila bojový výraz a hrdosť sa na jej tvári bila s jej rastúcim egom.

Vamir zo skladu priviedol škrata. Otroka, ktorého priniesli z posledného boja.

,,Máš živý terč. Buď ho zabiješ a tvoj otec to zistí, alebo trafíš to jablko, ktoré mu položím na hlavu a budeš mať môj obdiv."

Almedha bola nežné stvorenie, ktoré nikdy nikomu nechcelo ublížiť. Hoci jej v tej chvíli prebehol mráz po chrbte, prijala výzvu.

,,Ale choď ďalej, aspoň desať metrov." prikázal jej Vamir.

Almedha sa vzdialila.

Natiahla, namierila, zadržala dych a pustila.

Jablko sa preťalo na dve polovice.

,,Podcenil som ťa, sesternica moja. Ale, odkiaľ máš takéto zručnosti s lukom?" vyzvedal Vamir.

,,To je tajomstvo." uškrnula sa, dala mu luk, poďakovala a vrátila sa späť do hradu.