Almedha Loratris

4.

Z truhlice zletel prach. Myrin si odkašľal a otvoril truhlicu.
Vytiahol z nej fľaštičku. Bol to vzácný elfí elixír pomsty.

,,Myslela som si,že neexistuje." žasla Almedha.

,,Všetko je reálne, dcéra moja. A tak i táto blížiaca sa vojna. Tento elixír pokiaľ vypijem. budem nezastaviteľný. Nadobudnem veľkú moc a máme šancu zvíťaziť. Elixír účinkuje, keď ten, kto ho vypije cíti nenávisť voči niekomu. Má to však háčik. Keď to vypijem, budem ovládnutý kúzlom. Môžem robiť aj veľmi nerozvážne rozhodnutia a to nemusí dopadnúť najlepšie. Každopádne, drahá Almedha, chcem, aby si bola prirpavená na moju smrť. Ak v tomto boji mám umrieť, umriem. Nesmúť a bojuj. Zachráň elfie kráľovstvo." 

Almedha smutne sklonila hlavu k zemi. Vyzerala ako vednúca ruža, ktorej dochádza voda  a ona pomaly umiera. Jej pery sa chveli a privierala svoje oči, aby zakryla svoje slzy. Nerada ukazovala svoju slabosť.

,,Prečo sa tak rýchlo pochovávaš? Dokážeme to." povedala hrdinsky, no stopa strachu v jej hlase víťazila.

Myrin zovrel fľaštičku, odstránil korok a napil sa. Jeho aura začala svietiť žiarivo žltou farbou.

,,Teraz ma nezastaví už nikto a nič."

Vonku sa opäť ozýval ten odporný zvuk, len o niečo hlasnejšie. Akoby sa to pomaly približovalo k bránam. 

Stmievalo sa. Strážcovia sa postavili k bránam a v rukách držali fakle. Plamene ohňa žiarili naozaj silno a vďaka svetlu bolo vidno, že aj strážcovia majú strach, pretože odrážalo ich slzavé oči.

,,Spi. Spi do prebudenia, lebo nabudúce sa už prebudiť nemusíš." zahlásil Myrin a naznačil Almedhe, že má ísť spať.

,,Máš pravdu. Ty si odpočiň takisto." 

Môže vám byť jasné, že Almedha spať nešla. Vybehla von v zbroji, vzala meč a namierila k bránam.

,,Princezná, vráťte sa." upozornili ju rozospatí strážcovia.

Almedha vytiahla mešec zlata a dala ho strážcom, aby ju pustili za brány.

,,To nemôžeme urobiť, veličenstvo."

,,Je to rozkaz. A ak by sa niečo stalo, povedzte otcovi, že som prebehla, kým ste si vy zdriemli."

Ako všade, tak aj tu peniaze zvíťazili a strážcovia ju pustili za brány.

Prvýkrát sa nadýchla vzduchu mimo ich kráľovstva.

Lístie zamračených a smutných stromov jej letelo pomedzi nohy a vietor jej spôsoboval bolesť v ušiach.

Bola tak šťastná, že je mimo elfie kráľovstvo, že zabudla na to, že sa nachádza v nie veľmi bezpečnom okruhu. 

Vybehla bezhlavo po kamienkovej ceste niekde do neznáma.

,,Nemám sa kde stratiť. Nepôjdem ďaleko." pomyslela si.

Mesiac jasne svietil a hviezdy pripomínali diamanty zakopané hlboko v tmavej zemi.

Almedha cítila slobodu, akú ešte nikdy predtým necítila. Sloboda chutila lepšie, než si myslela.
Želala si,aby tento moment trval večne, len možno na krajšom a veselejšom mieste plnom hudby, jedla, vína a priateľov.

Zrazu neďaleko seba začula šuchot.

Reflexne zodvihla meč a krúžila s ním. Srdce jej bilo ako kostolný zvon na polnoc.

Šuchot sa pomaly rozširoval. Už neprichádzal len z jedného miesta, ale z viacerých.