Almedha Loratris

2.

Po návrate do hradu natrafila na zamračeného otca, ktorý držal v ruke list. Videla jeho utrápenú tvár a mrazivý pohľad.

,,Otec, čo sa deje?" vyzvedala, hoc si nebola istá, či robí správne.

,,Písal mi Talmon. Kráľ zo severu. Buď si ho vezmeš a uzavrieme mier, alebo bude vojna."

,,Talmon? To meno som ešte nikdy nepočula."

,,Pretože som ťa pred ním chránil." povedal s čoraz väčším hnevom.

,,Otče. Pre dobro našej ríše, urobím to, ak bude treba." povedala skleslo Almedha, pretože sa jej to absolútne nepáčilo.

Myrin na ňu vrhol zúrivý pohľad, taký, pri ktorom štípalo srdce ,akoby bolo ponorené do ľadovej vody.

,,Nedám svoju dcéru niekomu, kto mňa pripravil o ženu a teba o matku." 

Almedha ostala zarazene stáť a prekvapene bez jediného slova pozerala na otca.

,,Chceš mi povedať, že on zabil matku?" 

,,A s ňou minimálne tritisíc ďalších elfov."

V jej očiach sa ukazovali postupne slzy. Pomaly jej stekali dolu lícami a strácali sa niekde vo výstrihu.

,,Ešte dnes vyhlásim vojnu." povedal Myrin a hodil list do ohňa.

,,Čo je ten rádoby kráľ zač?" spýtala sa Almedha utierajúc si slzy z tváre.

,,Čierny mág. Bojovať s ním nebude nič jednoduché. Ak máme zahynúť, nech sa tak stane. Ale ja nebudem počúvať rozkazy nejakého naničhodníka a nedám mu to najcennejšie, čo mám."

Almedha cúvala späť ku dverám hradu a vybehla von.

Zamerala svoj pohľad na horu Deragorn. Bola to hora, kde umrela jej matka. Všetko to šťastie, ktoré doteraz nosila v srdci a ktoré celé tie roky zbierala bolo zrazu preč. Akoby bolo obyčajnou papierovou loďkou, ktorú unáša voda niekde ďaleko.

Pri smutnom hľadení na horu a premýšľaní dostala nápad.

,,Mám šancu ísť za brány kráľovstva. Budem bojovať v mene pomsty svojej matky. To určite otec neodmietne." 

Zo svojho nápadu sa tešila, no pochybnosti jej aj tak nedali pokoja.

V diali zbadala, ako sa Vamir vracia z bojového ihriska.

Almedha si hrdo utrela slzy a snažila sa nahodiť výraz, ktorý by v ostatných vzbudil dojem, že je všetko v naprostom poriadku.

,,Čo tu tak sedíš?" spýtal sa jej Vamir.

,,Premýšľam."

,,Máš dosť smutný pohľad a tón hlasu. Je všetko v poriadku?"

,,Nemôžem ti odpovedať."

Vamir položil svoju výzbroj a meč, vydýchol si a sadol si vedľa Almedhy.

,,Vieš dobre, že mne môžeš veriť."

Almedha ostala ticho.

,,Čoskoro sa to dozvieš." dodala a viac neprehovorila.

Vamir videl, že z nej nič nevytiahne, a tak sa rozlúčil a pokračoval v ceste domov.

Almedha pozorne skontrolovala, či otec nie je nablízku a rozbehla sa opäť dolu kopcom smerom k bojovému ihrisku. Zo skladu vytiahla meč, sekeru a luk.

,,Teraz, alebo nikdy. Naučím sa to aj sama."

Uchopila sekeru svojou chudou a jemnou rukou.

Dvihla ju do vzduchu a robila ňou pohyby, ktoré videla pri Vamirovi.

A bum. Zrazu sekera letela a zaťala sa do stromu.

,,Narábať so sekerou nie je žiadna veda. Vyskúšam opäť meč, možno mi to pôjde už lepšie."

Vzala meč, stlačila ho a snažila sa s ním najskôr udržať rovnováhu. Kĺzal jej z ruky, lebo bol na ňu priveľký. Avšak, naša mladá hrdinka to nevzdávala. Opäť ho podvihla a učila sa základné pohyby.
Meč sa leskol na slnečnom svetle ako diamanty. Vo vetre sa ozýval hukot meča a ten tancoval okolo Almedhy akoby boli jedno.

,,Dokázala som to! Chce to však ešte veľa trénovania."

Na rade bol jej milovaný luk. Tak krásny, ľahký ako jej duša a boli v ňom povyrezávané runy.

Chvíľu si postrieľala a keď na ňu začala doliehať únava, zbalila zbrane a sadla si na trávu.

,,Som na seba hrdá. Dúfam, že aj matka."

Ľahla si do trávy, vyzula si čižmy a pozorovala oblaky. Tráva jej šteklila jej bosé nohy a kvietky , čo rástli v jednej línii jej robili korunu.

V tom spoza brán kráľovstva začula zvláštny zvuk pripomínajúci škratov. Lenže, tento zvuk bol omnoho horší a temnejší. Všetci obyvatelia vrhli svoje pohľady na horu Deragorn. 

Myrin vybehol von a pokúšal sa zistiť, čo to bolo. Nikdy nič také totižto nepočul.