I love my brother

Ch 1

"Derek, choď prosím ťa pre Justina do školy. Ja to nestíham." Zakričala Pattie na svojho staršieho syna. Derek prevrátil očami a neochotne sa postavil zo sedačky a vošiel do kuchyne, kde jeho matka behala z jednej strany na druhú aby sa jej nič nespálilo.

"Preboha však už má 15 to sem nemôže dôjsť sám?" Rozhodil rukami.

"Derek prosím ťa choď pre neho. Vieš že má problém so zrakom a bojím sa ho nechať ísť samého. Iba tento raz. Nabudúce ťa s tým už otravovať nebudem." Povedala Pattie a krájala zeleninu.

"Sa chováš ako keby bol slepý!" Prevrátil očami a odišiel do chodby. Počul ešte matku ale nevnímal jej slová. Zobral si kľúče od auta, telefón a peňaženku a vyrazil.

Derek's pov:
Zastavil som pred jeho školou ca čakal kedy konečne sa mu uráči príjsť. Matne som počul zvonček a milión deciek zrazu vybehlo z vchodu školy. Len on nie. Začal som si nervózne ťukať do volantu. Nervózne som prepínal stanice, keď som náhle zbadal malú postavu, mňa ale v menšom. Silno sa pridržiaval zábradlia a mal sklonenú hlavu.

Toto zas bude trvať.. Celý čas som ho sledoval a netrpezlivo čakal, kedy sa sem už dovalí. Keď v tom k nemu prišla nejaká skupinka chalanov a Justin sa začal celý triasť. Zmráštil som obočie a naklonil som sa viac dopredu. Jeden ho chytil surovo za tričko a sotil ho o stenu. Hneď som sa postavil a vystúpil z auta.

"Hej! Ty!" Zakričal som na toho parchanta čo ho sotil. Všetci na mňa strhli svoje pohľady. "Okamžite ho pusti alebo si to chceš vyriešiť ručne?!" Zakričal som a priblížil som sa k nim. Pozrel som na Justina. Mal celú modrinovú tvár a rozbitú peru. To mu teraz nespravil..

"Sa nestaraj!" Posmešne si odfrkol a otočil sa na Justina, ktorý sa stále triasol. Tak on chce byť Boss? No fajn. Ja mu ukážem, kto je tu šéf.

Schytil som ho zozadu za golier a otočil som ho k sebe. Priblížil som sa k nemu tvárou a začal šepkať: "Ak si to nepochopil ty kokotko, tak ja som jeho brat. A myslím, že nechceš aby som ti JA nakopal zadok. Teraz si to pekne odkráčaš spolu s tou tvojou sprostou skupinkou tupcov smer adios škola a ak sa ešte raz dozviem že si mu niečo urobil, tak si budeš zbierať vybyté zuby s dolámanými rukami." Nechutne som sa usmial a odstrčil som ho od seba. Podišiel som ku Justinovi a pomohol som mu vstať. Zozbieral som zvyšky jeho okuliarov a za lakeť som ho viedol k autu. Posadil som ho na sedadlo a ja dom nastúpil na miesto vodiča.

"Ď-ďakujem." Zašepkal. Pozrel som naňho. Celý sa triasol a slzy mu tiekli po tvári. Dobitej tvári.

"Nemáš začo." S nezáujmom som povedal a ďalej šoféroval. Starať sa doňho nebudem. Nie je malé decko, ktoré sa o seba nevie postarať. Ikeď dnes to vyzeralo že je. "Prečo si sa nebránil? A prečo máš celú tvár dobitú a rozbitú?" Dobre, starať sa budem.

"T-to nič. J-ja.. Dneš v škole sa nám rozbilo okno a ja som to nevidel a spadol som na črepiny. A nebránil som sa lebo... si tam hneď prišiel ty." On si myslí že mu verím? Bože je trápny! Načo mám mladšieho brata?! Len to pridáva starosti.

"Jasné. To okno ti neverím a to že si sa chcel brániť už vôbec. Však si sa tam triasol ako ratlík." Zasmial som sa a zaparkoval pred garážov. "Čakaj tu. Pomôžem ti vystúpiť." Znovu mu musím len pomáhať. Vidíte? Len statosti.

"Nemusíš, ja to zvládnem." Povedal a začal nahmatávať kľúčku.

"Jasné, to vidím." Zasmial som sa a vystúpil. Podišiel som k jeho strane a otvoril mu. Za lakeť som ho vytiahol von a pomohol mu do domu. "Sme doma." Zakričal som na mamu, ktorá hneď pribehla.

"Ahojte chla- preboha Justin, čo sa ti stalo?! A kde máš okuliare?"

Justin's pov:

"To nič mami. Idem hore. Ďakujem že si pre mňa prišiel." Poslednú vetu som povedal, asi, smerom k Derekovi a podišiel som ku schodom. Všetko som videl strašne rozmazane.

Ako som kráčal podľa matného obrazu a hlavne hmatu som sa dostal do svojej izby. Chcel som tavrieť dvere, keď som započul ako sa rozprávaju o mne..

"Derek, nebuď naňho zlý. Čo ti spravil že ho nemáš rád?"

"Ja ho neznášam! Však je to poseaté decko! Sa nevie o seba ani postarať. Načo ste ho s otcom mali? Však to len pridáva starosti." Rozkričal sa. Vyhŕkli mi slzy.

"Derek Johan Bieber! Prestaň takto rozprávať o tvojom bratovi! Nemôže za svoju vadu! Nechovaj sa k nemu ako ku cudziemu! Je to tvoj brat tak si to uvedom. S otcom sme ho mali lebo sme chceli aj druhé dieťa. Veľmi ma mezí že máš na vlastného brata takýto názor."

Som tu len na obtiaž? Naozaj tu všetkým len vadím? Načo tu vôbec som? Derek má pravdu. Len pridávam starosti. Svet by bol lepší, kebyže tu nie som...

Keď vás v škole nenávidia a šikanujú je to zlé a smutné zároveň, no keď vás neznáša váš vlastný brat? To bolí najviac. A ešte keď ho tak nesmierne mám rád..