I love my brother

Ch 2

Prechádzal som po chodníku. Bolo počuť len šuchot lístia a praskanie kamienkov pod mojimi nohami. Prechádzal som medzi stromami a premýšľal. Premýšľal som nad všeličím. Mal som v hlave plno otázok. Načo som tu keď ma nikto nechce? Všetkým robím len starosti, tak načo? Vlastný brat ma nenávidí a mama má len problémy so mnou. V škole ma nechcú, brat ma nechce aj otec nás opustil. Má toto vôbec význam? Videl som rozmazane. Aj kvôli slzám, ale aj tomu že nemám okuliare. Znovu som cítil ako mi vo vrecku vybruje telefón. Znovu mi volá mama.

Ešte pár krokov som spravil a už som bol doma. Vo vrecku som nahmatal kľúče a otvoril dvere. Vošiel som dnu a vyzul sa. Zavesil som si bundu na vešiak a prešiel ku schodom.

"Môžeš mi vysvetliť kde si kurva bol?! Vieš ako sa mama bála?!" Zakričal na mňa Derek za chrbtom, až mnou miklo.

"J-ja.. Bol som sa iba prejsť. Prepáč." Zašepkal som.

"Mňa tvoje prepáč nezaujíma. Mne je jedno kde si bol! To mame sa ospravedlň! Robíš len problémy. Uvedom si to, si len na príťaž!" Zakričal na mňa a odišiel do obývačky. Sklonil som hlavu a nechal slzy padať po mojej tvári. Vyšla pal som schody hore a podľa hmatu vošiel do izby. Zavrel som dvere a rukami si prešiel po očiach, aby som zastavil slzy. Nepomohlo to. Derekové slová ma ranili a zaboleli. Ale má pravdu. Som len jeden veľký problém. Sadol som si na posteľ a pozrel von oknom.

V premýšľaní o mojom živote a pozeraní do tmy von oknom ma prerušilo až klopanie na moje dvere. Mama. "Ďalej."

"Miláčik, prosím ťa toto mi už nerob. Vieš ako som sa o teba bála? Prosím už to nerob." Poslednú vetu zašepkala a silno ma onbjala. Cítil som ako mi cez tričko prenikajú jej slzy. Tiež som ju objal a hlavu som vložil do jej vlasov. Tiež som spustil slzy dolú tvárov až na jej vlasy.

"Zlatíčko neplač, prečo plačeš?" Odtiahla sa odomňa. Pokrútil som hlavou a rukou som si pretrel oči. Pozrel som na mamu a pokrútil hlavou.

"To nič." Usmial som sa a pohladil ju. "Mám ťa moc rád mami, prosím nikdy na to nezabudni." Zašepkal som a slzy sa valili viac a viac.

"Miláčik prečo toto hovoríš? Ja na to nikdy nezabudnem. Ja ťa milujem. Však si môj synáčik. Poď ideme dole. Musíš sa najesť." Pokrútil som hlavou. Za dnešný deň už snáď desiatykrát.

"Nie som hladný mami, ale ďakujem." Chcela namietať, tak som ju prerušil. "Keď budem tak prídem dolú, sľubujem." Pobozkal som ju na líce. Povzdychla si a pohladila mi tvár predtým než odišla.

Z pohľadu Dereka:
Znova sú kvôli nemu len problémy. Mama sa len stresuje a jemu to je jedno. "Čo si mu zas povedal?!" Započul som mamin krik smerovaný na moju osobu. Pozrel som do strany a uvidel ju stáť pri gauči.

"Nič, čo by som mu mal povedať?"

"Derek, ty nechápeš, že to nemá ľahké? On sa trápi a ty mu to neuľachčuješ! Čo si mu povedal sa pýtam." No chudáčik..

"A čo má také ťažké?! Povedal som mu len pravdu, a to že je len príťažov tak nech si to uvedomí!"

"Ako toto môžeš povedať vlastnému bratovi? On by pre teba spravil aj posledné a ty sa ku nemu správaš ako ku psovi. Prosím ty si uvedom ako sa s ním rozprávaš a čo mu hovoríš." Povedala so smutkom v hlase.

"A čo by také pre mňa spravil? Som mu tak isto u prdele ako on mne. Chovám sa k nemu normálne!" Nie nechováš!

"Čo by pre teba spravil? Všetko na svete. Vieš ty vôbec aký si pre neho dôležitý a ako ťa má on rád? Keď v škole písali o svojom najväčšom hrdinovi tak písal o tebe. Keď kreslili autoportrét významnej osoby v jeho živote, nakreslil teba. Nechápeš to? Si pre neho vzor. On ťa má veľmi rád aj napriek tvojmu správaniu k nemu. A má to ťažké. Keď od nás odišiel váš otec tak on to bral najhoršie, to vieš. Otec mu vždy pomáhal keď som ja nemala čas. Trávil s ním najviac času, chodieval s ním na ryby. Všetko. A potom prišla rana že odišiel. Derek, prosím pochop ho. Neubližuj mu viac ako mu ubližuje život:." Sedel som nehybne a snažil sa vstrebať všetky mamine slová do hlavy.

Je to pravda, alebo si mama len vymýšľa aby som k nemu bol iný? Neviem. Namoniec som len pokrútil hlavou a znovu pozeral telku...

:)))