Trojboj

Severusove Narodeniny

Keby sa niekto na neho dokázal dívať, inak ako povrchne, vedel by možno viac, alebo nič.
Mnohé vrstvy obaľovali jeho ja, bolo to jeho bezpečie, záchrana. Vybudoval si sám tieto bezpečné múry stvoril to sám.

A ako sa tak díval na študentov vo veľkej sieni, cítil sa tak od nich odtrhnutý, ďaleko, preč čo najďalej. Keby tak bol havranom, alebo netopierom, ako počul hlasy žiactva, bolo by to omnoho lepšie.
Nechal by všetko za sebou.

Zobákom by sa prehŕňal v zemi, na poli, kde v jar kvitli lány ľuštěnin. Bol by ale slobodný. Severus Snape sníval, záblesk sentimentu sa mihol v jeho tvári.

,,Deje sa niečo?" Tázal sa Brumbál, všetko vidí. Tie jeho oči sú tak protivne prepaľujúce, až to nie je pravda. Jeho oči boli tmavé, Hlboké a prázdne, akoby ste sa dívali do dier.
Riaditeľove oči naopak, iskrili, žeby ste najradšej nosili tmavé okuliare, aby ste neoslepli.
,,Nie, nič sa nedeje, nemusíš sa ma stále pýtať, je to rovnako zbytočné, ako predstava, žeby sa objavil za rohom ten Potterov syn, kam si ho strčil?" Vykrivil bledé tenké pery.
,,K jeho príbuzným."
,,Príbuzní sú tá najohavnejšia háveď akú poznám po študentoch." Riekol Snape a dvihol sa, že sa odoberie do svojich komnát.
,,Severus, priateľu počkaj ešte chvíľu. Musíš sa zastaviť." Pozrel sa na svojho vysokého spoločníka s hákovitým nosom a večne jedovatými poznámkami.

,,Prečo by som mal? Mám mnohé dôvody, prečo opustiť toto stretnutie." Oznámil ľadovo Snape. Ozaj nemal potrebu sedieť a popíjať čaj, klebetiť. Celkovo, spoločnosť mu teraz robila viac ako zle. Už zajtra večer...
****
Severus sedel na svojom mieste vo veľkej sieni a zažíval hotové muky. Ozaj tam prídu, znova, tie bezstarostné tváre, nadšené i prekvapené výrazy, to ešte nevideli hrad?
V sieni bol charakteristický hurhaj, vďaka ktorému čiernovlasý kúzelník priam trpel. Pohľad zaboril do nových tvárí.
Zubatá vštetečnica, počul jej hlas už zdiaľky, ďalší ryšavec, nejaký tupohlavec, to je škoda komentovania. A potom je tu...
Vnútorne sa trochu zháčil, uvidel ho, čiernovlasé štúple chlapča. Vyzeralo to ako on, Potter...
Ten hnusný arogantný zmätok a tu je jeho dokonalá... Kópia. Dokonca aj klobúk za zatajeného ticha ho zaradil do koľaje leva.
,,Už teraz je idiot." Zavrčal si v duchu. Skaza bola dokonaná, už nie je nič, čoby chlapca ochránilo pred jeho hnevom. Koľaj leva, ten povýšenecký pohľad.
Ktorý... Ale to nič, je to len zdanie.
****
Ako predpokladal, chlapec bol čistý idiot, čím bol starší, tým väčšie škody páchal a keď sa prihlásil do toho turnaja. To je jeho skaza. Taký pochabý náfuka. Toľko od neho závisí a on sa ide dobrovoľne zabiť... Tak typické.
Len tak ďalej a budeš ako James... Pomyslel si Severus, keď sedel pri kozube vo vlastných komnatách.
V očiach sa mu odrážalo zelenkavé svetlo od plameňov.
Jeho ruky boli pokojne uložené v lone. Odpočíval a naberal sily, cítil sa bezpečne v ústave svojej duše, videl ju pred očami, tak krehkú a nevinnú, tie jej zelené oči, jej úsmev, záplava ryšavých vlasov, jeho jediná priateľka...
Jeho tvár sa zrazu zmenila, zmorfovala sa a zmrštila sa do ohavnej grimasy. Čakal že sa ozve. Pichalo ho to a pulzovalo, vyhrnul si rukáv svojho kazateľsky upnutého habitu a odhalil bledé predlaktie s tmavým vystúpeným znamením. Bolo to volanie...
A rozhodne ten najlepší oneskorený darček k narodeninám,  ktorý k životu tak potreboval.