Trojboj

Kľúče~ sen s Alanom

Počas dňa sa mi vybavujú mnohé obrazy, sny, prelepená minulosť so súčastnosťou. Má to svoje opodstatnenie. Ale keď zatvorím oči tak naozaj snívam.

Možno to bolo ani nie tak dávno, čo som nesmierne živo rozmýšľala aké utrpenie by bolo pre Alana v hociakom veku účastniť sa čo i len jednej hodiny nášho telocviku. Neviem prečo, ale dokážem si vymyslieť mnohé slová, ktorými by mohol viesť svoju obhajobu. Obraz chlapca ako upaľuje po lesklých parketách smerom do bezpečia šatní zostáva a ja sa musím prebudiť. Nie je tam, jakživ sa to nestalo.

Sú to obyčajne úlomky mozaiky, ktoré sa kdesi cestou stratili. Rozbili sa a už ich jakživ nepozbiera.

Snílek, cez brány času nás spája snívanie, často sme snívali a snívame o rôznych príbehoch, realitách.
Mám dojem, že napriek tomu všetkému sme si blízki, tak ako len otvorené mysle byť môžu.
Občas cítim kdesi ten vyvolaný podtlak, ktorým sa sen nástojčivo pripomína. Niektoré snenia sú krásne.

Spomínam si, ako sme spoločne sedeli vo vlaku, v spoločnom kupé. Myslím, že cestovanie patrí k tvojim obľúbeným činnostiam, je to vzrušujúce, objavovať nové miesta a poznávať tak ľudí. Necestuješ však sám, sme tam traja, ja ty a tvoja žena, ktorej si sa rozhodol venovať svoje srdce. Bola a je veľká osobnosť, tak ako aj ty, bolo mi za dobre počúvať vaše rady, ktoré som si asi nezapamätala, ale šla z vás oboch akási stelesnená milota, ktorá ma tak potešila v mojom hľadaní.

Potom sa aj tento sen zahalil do hávu striebra. A potom sa strieborný závoj odrhrnul a uvidela som to. Hmlistú krajinu. Teraz je to niečo iné, Londýn. Poznávam ťa, stojíš kdesi s doskami, je to tak zvláštne, poznať niekoho ako... Vtedy, tu čas nie je. Dívame sa, rozmýšľaš trochu inak ako ľudia okolo nás, to sa poetom stáva, dívať sa ako to všetko plynie okolo.
Alan... Možno trochu tiež otrasený zo zmien, ale to je cesta, nič nemôže byť večné.  Bude to v poriadku, chceme si povedať, ale vieme, ako to občas prestane mať zmysel. Rýpanie botou do zeme málokedy pomôže.
Prečo sa tak strácaš v hlbine?

Obrazy sťa jedna veľká skladačka, mnoho dní, všetko sa to skladá. Čo všetko bolo schopné sformovať také dielo, života?
Toľko nevypovedaných otázok, hľadanie odpovedí by sa zišlo, avšak len málo kľúčov si tu kdesi z kapsy vytratil. Kam?
To vieš už len asi ty sám, ale ty si sa tu zanechal, v rôznych myšlienkach, snoch ktoré si oživil...
A opäť hmla sa rozplynie a potom to opäť uvidím, nejakú hru svojich spletitých myšlienok, radostne sa vracajúc do tej záhrady, do miesta, kde sa budem môcť u teba stratiť a nájsť sa zároveň.
Lenže, zase je to len sen, kde pocítim tvoju ruku, začujem tvoj hlas a potom, násilím vyrvaní z náručia toho druhého sa musíme vrátiť...

Nechtiac sa z tých snov prebudiť.