Dartmouth. Ďalšie mesto plné bezstarostných a šťastných ľudí. Moje sestry sa rozhodli že to tu treba preriediť a tak sa tu usídlime na pár mesiacov. Majú tu potravy dokonca na celý rok, ale nemôžeme si dovoliť ostávať tu dlhšie. Ľudia by si všimli, že tu nie je všetko v poriadku. Sestry vravia, že pár tínedžerov, ktorý budú v depresiách si nik všímať nebude, lebo u mladých ľudí je to priam normálne. Najstaršia sestra, Celeste, nás prihlásila na strednú Dartmouthskú, ide o nej chýr, že je tam najviac študentov zo všetkých škôl v okolí, čo v našej reči znamená najviac potravy. Nežerieme mozgy ako zombíci, ani neodsávame krv ako to robia upíri. My, schýzy, odoberáme ľuďom ich šťastné spomienky, živíme sa nimi. Teda aspoň moje sestry to robia, ja sa snažím ľuďom pomáhať, snažím sa živiť len ich nočnými morami. Síce som potom depresívna, ale ľuďom, ktorým som odsala zlé spomienky sa uľaví, cítia sa lepší a ľahší. Moje sestry také nápomocné nie sú. Neobetovali by svoje šťastie a svoju radosť za ostatných.
