Som v tmavej, slepej uličke. Nemám kam ujsť. Mám strach. Počujem ako sa približujú kroky a vtieravý hlas nejakého muža hovorí: "nemusíš sa ničoho báť dievča, ja ti neublížim", potom sa ozve jeho hnusný smiech. Srdce mi bije ako splašené. Čo budem robiť? Rýchlo hľadám miesto, kde by som sa mohla ukryť. Aha tam! V panike uvidím debničky, ktoré tu vynášajú z neďalekého podniku. Skrčím sa za ne a zo zatajeným dychom čakám, aký bude môj osud.
Kroky počujem čoraz bližsie. Odrazu je všade hrobové ticho a život akoby nachvíľu celkom zastal. Neviem, kde sa v tej chvíli muž nachádza a mám pocit, ze nie je vôbec ďaleko od mojej skrýše. Bože, Rosaline ty si hlúpa! Ako ťa mohlo napadnúť, že ťa tu nenájde. Tuho privieram oči a dúfam, že keď ich otvorím, budem znovu v byte plnom mojích sestier. Bohužial, stále som v mojom narýchlo nájdenom úkryte a už viem, že muž stojí priamo pred ním. Celou silou zhodí moju ochrannú bariéru v podobe debničiek od alkoholu a stojí mi zoči voči. Odhodlám sa na bezhlavý útek, ale skôr akoby som urobila jeden malý krôčik ma muž schytí pod pazuchu a vlečie ma ako vrece za sebou. Snažím sa mu vytrhnúť, ale pri každom pokuse o útek svoje zovretie ešte viac stisne. Mám pocit, že mi popraskajú kosti, pomaly od bolesti a strachu strácam vedomie. Vidím len rozmazané svetlá auta pred nami a otvorený kufor. Posledné čo si pamätám je, ako ma bez štipky súcitu doňho hodil, zavrel ho a ja som v tej chvíli vedela, že šanca, ako utiecť tomuto únoscovi je minimálna.
- Keď sa prebudím som spotená a celá sa trasiem. Sestry stoja nadomnou, čo znamená, že sa mi pokúsia zase nahovoriť aby som jedla šťastné spomienky. Nemýlim sa. Prvá sa ozve Celeste, kedže je najstaršia a má hlavné slovo. "Koľko krát sme ti vraveli, že nočné mory, ktoré máš deň čo deň na svojom jedálničku ti neprospievajú, začni jesť ako všetky ostatné schýzy zlatko. Pozri sa na seba. Vyzeráš ako chodiaca mŕtvola, takto si žiadnu obeť nenájdeš." "Mne je to tak jedno! Nikdy nezačnem ubližovať nevinným ľuďom, rozumieš?!", skrýkla som, ale vzápetí som to oľutovala, lebo sa mi ušla štipľavá facka. Bolo to akoby ma kopol kôň do brucha. Vybehla som z postele celá naštvaná a stále trochu roztrasená zo zlého sna, ktorý som zobrala jednému dievčaťu na záchodoch v kaviarni a šla som sa prichystať do školy. Ako jaždé rano, prva zastávka je kúpeľňa. Osviežim si tvár a nanesiem špirálu, potom sa idem prezliecť. Na prvý školský deň zvolím čiernu saténovú sukničku nad kolená a červený top s véčkovým výstrihom. Síce je len pol8 ráno no v byte som už celkom sama. Sestry šli do školy skôr, aby sa rozhliadli a vybrali si tú najšťavnatejšiu obeť. Ja na také veci myslieť nemusím. No nič. Zoberiem tašku, zamknem byt a bežím na školský autobus.
