Dark Mystery

2. Časť

Zaklopala som na veľké dvere, ktoré sa mi zdáli v tejto škole asi najväčšie, aké som do teraz videla. Keď sa ozval mužský hlas tak som vstúpila dnu.

"Dobrý deň. Volám sa Isabella a som tu nová." Postavila som sa pred riaditeľa a on mi daroval milý úsmev.

"Isabella! Konečne si tu! Tvoje výsledky v minulej škole sú priam úchvatné! Zo všetkého samé dobré známky, samé pochvaly a celkovo na našej škole budeš asi jedinou dobrou žiačkou! Len ma mrzí, že ťa dali do tej asi najhoršej triedy." Zahundral na koniec potichu a potom mi pokynul nech si sadnem. Sadla som si do kresla a podala mu obálku.

"Oh myslel som si. Takže tvoja trieda je od teraz 2.B. Rozvrh máš v tej obálke a triedu ti ukážem ja, len si tu ešte niečo dorobím. Aby som nezabudol skrinku si nájdeš podľa čísla na kľúčiku. Otvoril zásuvku ani sa do nej nepozrel. Len niečo nahmatal a podal mi kľúčik.

"Ďakujem." Usmiala som sa a čakala, kým si dorobí veci. Keď to už spravil postavil sa a spolu sme prešli až na druhé poschodie a zastavili pred triedou 2.B. Trochu sa ma zmocnil strach no bolo už neskoro vycúvať. Zaklopal na dvere a potom vošiel dnu a ja spolu s ním. Trieda bola v skutku veľká a všade bolo skoro plné. Veľmi som sa nerozhliadla, pretože každý hneď stíchol a pozrel našim smerom.

"Žiaci! Dovoľte mi aby som vám predstavil vašu novú spolužiačku Isabellu. Dúfam, že budete na ňu dobrý, a že sa k nej budete správať slušne a ukážete jej školu." Potom sa otočil k učiteľke poďakoval jej za chvíľku a potom odišiel.

"Tak Isabella predstavíš sa?" Opýtala sa ma a vtedy som svoj pohľad odtrhla od zemi. Poobzerala som sa a pár ľudí z triedy na mňa pozeralo no iný ma úplne ignorovali. Všimla som si vzadu chalana, ktorý mal v ušiach slúchadlá a v ruke mobil. Celý svet ignoroval. Zrejme rebel. Len som sa nad tým uchechtla.

"Tak čo ja viem, Volám sa Isabella Parkerová a mám 17 rokov. Prisťahovala som sa z Montagenu(mesto vymyslené). Mám rada mačky a bielu aj čiernu farbu." Bolo všetko, čo som povedala. Zrazu sa prihlásil nejaký chalan s okuliarmi.

"Áno Jack?" Vyvolala ho učiteľka.

"Vieš o tej vražde, čo sa tam stála pred troma rokmi?" Opýtal sa otázku smerom na mňa a ja som sa musela pozrieť inde. Nenávidím noviny! Všetko všade vykecajú!

"Umm... Bola to moja sestra, takže..." Povedala som jednoducho a mykla plecami. Vtedy sa na mňa každý pozrel a aj rebel vzadu.

"Ou, prepáč." Ospravedlnil sa a ja som sa len falošne usmiala.

"Dobre Isabella...." Nedopovedala, pretože som ju prerušila.

"Stačí Bella." Usmiala som sa milo. Úsmev mi opätovala.

"Tak teda Bella, choď si sadnúť k Vendy." Usmiala sa a ukázala dievča v lavici pred tým rebelom. Och bože! To fakt. Pobrala som sa jej smerom a sadla si k nej. Všimla som si, že je to to dievča, čo mi pomohlo dostať sa do riaditeľne.

"Teší ma som Vendy." Usmiala sa a ja som jej ruku prijala.

"Mňa tiež." Usmiala som sa na ňu a kabelku som si položila na zem.

"Takže žiaci! Dnes vám dám papieriky a každý napíšete, čo by ste chceli tento rok robiť." Povedala a začala posúvať papiere. My s Vendy sme si nechali jeden a potom ostal už iba posledný. Otočila som sa, že ho podám, no keď som sa naňho pozrela, dobre že som nespadla na zem. Mal krásne prenikavé zlaté oči a jeho ofina mu svedčila veľmi. Blond vlasy mal skoro do všetkých strán a pearcing v nose sa nedal prehliadnuť. Uvedomila som sa, že naňho čumím príliš dlho tak som mu ten papier podala a otočila som sa do predu.

Prvá hodina konečne skončila a ja som sa pobrala zistiť, kde mám skrinku.

"Bella!" Zakričal na mňa zrejme Jack ak dobre pamätám.

"Jack?" Oslovila som ho a usmiala sa.

"Prepáč za to ráno, nevedel som." Poškrabal sa vzadu na zátylku a ja som len prikývla.

"To nevadí." Usmiala som sa.

"Pomôžeš mi?" Opýtala som sa ho.

"S čím?" Opýtal sa zmätene.

"No hľadám svoju skrinku a nejak sa mi to nedarí." Zasmiala som sa.

"Aké máš číslo?" Usmial sa.

"No asi 1724." Odpovedala som a on sa zamračil.

"Tak to ju máš vedľa toho idiota." Zavrčal a ja som naňho pozrela nechápavo.

"Prosím?" Opýtala som sa milo a on sa uchechtol.

"Nič, pod ukážem ti ju." Kráčali sem po chodbe smerom ďalej od triedy, a keď sme sa blížili k zrejme mojej skrinke ostala som milo prekvapená. Bola totiž vedľa rebela, ktorý stál pri tej svojej a rozprával sa s nejakým dievčaťom. No však opieral sa aj o tú moju

"Emm, s dovolením!" Povedala som to hlasnejšie a vtedy sa otočil. Vraždil ma pohľadom a odišiel. Pozrela som na Jacka a ten sa len mračil..........