Dark Mystery

17. Časť

Odchádzala som so zamračeným pohľadom. No chápete vy tohto človeka?! Vyzvem ho aby mi to vysvetlil, aj keď neviem prečo a on povie, že mi vlastne nemusí nič vysvetľovať. Mala som neskutočné nervy tak som radšej odišla.

Kráčala som smerom ku mne domov, keď tu zrazu som započula mne známy hlas.

"Bella!" Zakričal na mňa Otov hlas. Prekrútila som očami a preklínala tento svet, prečo práve teraz, keď nemám náladu. Zastavila som a otočila sa smerom k nemu.

"Čo chceš?!" Vyštekla som nahnevane a sledovala ako ku mne kráča s úškrnom.

"Čo tu tak sama?" Opýtal sa s úsmevom a hneď si ma k sebe pritiahol. Pretočila som očami a pozrela naňho s poker face-om.

"Idem domov, keď si si nevšimol." Zavrčala som a pocítila som silnejší stisk. Au!

"Ale no tak! Trošku sa pohráme, čo povieš?" Usmial sa a palcom mi prešiel jemne po krku. Čo to má znamenať?!

"Počuj...." Nedopovedala som, pretože ma vyrušil druhý hlas.

"Okamžite daj od nej tie ruky preč!" Zavrieskol naňho James a Oto sa len zasmial. No ešte ten tu chýbal!

"Ani ma nehne James." Odpovedal a priblížil sa ku mne bližšie.

"Varoval som ťa!" Zvarčal a odsotil ho odomňa. Použil až príliš veľkú silu, pretože som spadla na zem a Oto odletel pár metrov od nás. Pre boha! Čo je on nejaký superman?! Otočil sa na mňa a oči mal úplne tmavé. Ups, asi sa hnevá.

"Choď domov!" Prikázal a otočil sa späť na Ota, ktorý sa už staval na nohy.

"Čo si moja mama?" Opýtala som sa posmešne a postavila som sa aj ja. Prekrútil očami a zamračil sa tak hrozivo až som sa ho začala báť.

"Neser ma kurva Bella! Povedal som choď domov." Zavrčal, a práve keď sa Oto po ňom zahnal tak sa uhol a vrazil mu takú, že opäť spadol na zem. Zdvihol ho zo zeme a tresol o zastávku, ktorá tu bola. Ha! Ani som si ju nevšimla! Vyvalila som oči no rýchlo som sa rozutekala a išla som domov. Z diaľky som už len potom počula krik a to ma prinútilo behať ešte viac. Doma som za sebou zabuchla dvere a rýchlo vybehla do izby. Ľahla som si do postele a zatvorila som oči. Ležala som asi 20. minút, no pocítila som prievan a tak som ich otvorila. Chcela som vykríknuť, no dotyčný mi ruku priložil k ústam.

"Pššššt! To som ja." Povedal pošepky a vraždila som ho pohľadom.

"Do čerta pomiatol si sa! Čo tu robíš?!" Vrieskala som naňho potichu aby to rodičia nepočuli. Len sa uškrnul a posadil sa na stoličku, ktorú mám vedľa stolíka.

"Prišiel som sa pozrieť, či si v poriadku." Pozrel na mňa opäť svojimi zlatými očami a mne to už nedalo. Musím sa ho na to opýtať.

"Som, počuj smiem sa opýtať?" Vyslovila som svoju otázku už normálnym hlasom. Len prikývol a tým ma vyzval aby som pokračovala.

"Ty si meníš šošovky?" Vyslovila som to potichu a pozrela naňho. Na malú chvíľu vyvalil oči a vyzeralo, že ho moja otázka dosť zaskočila.

"No vieš, mám také špeciálne, ktoré menia svoju farbu podľa.... podľa svetla." Uchechtol sa a potom sa postavil.

"Veď je noc." Zasmiala som sa a tým som upútala jeho pozornosť, pretože sa pozeral po mojej izbe.

"A mesiac azda nesvieti?" Opýtal sa posmešne a na mojej tvári mohol opäť vidieť poker face. Tento chalan je vážne čudný. Mykla som plecami a pravrátila očami.

"Vlastne! Ako si sa sem dostal!" Zvýšila som hlas a zamračila sa. Hrdelne sa zasmial.

"Cez balkón princezná." Žmurkol na mňa a pobral sa naň.

"Už pôjdem. Dúfam, že zajtra prídeš do školy." Nadvihol obočie aj pravý kútik úst. Prekrútila som očami a čakala, kedy odíde. Než som sa stihla spamätať pristúpil bližšie a svoju ruku položil na môj bok. Striaslo ma a pozrela som do jeho očí. Chvíľu na mňa pozeral no potom sa sklonil a vtisol mi bozk do vlasov.

"Dobrú noc princezná." Pošepkal a potom preskočil balkón a dopadol na zem. Musela som sa pozrieť, či to prežil. Veď preboha! Je to určitá výška! Spokojne a ako najväčší pán sveta si kráčal k svojmu autu. Vrátila som sa späť do izby a premýšľala, čo sa to pravé stalo!

Ráno som sa zobudila mierne unavená. Pozrela som sa na svoj diár, do ktorého si píšem veci a zasmiala som sa. Pokrútila som hlavou, zobrala som ho do ruky a hodila ho do koša. Už mi asi šibe!

Zišla som dole do kuchyne, kde už boli rodičia a o niečom sa rozprávali.

"Zlatko, premýšľali sme s ockom a požičiame si peniaze na tvoju liečbu." Povedala mamka a usmiala sa. Ja práve naopak.

"To nemyslíš vážne!" Mierne som vykríkla. Ostala na mňa pozerať začudovane a ockov pohľad vravel jasne, že si mám dávať pozor na svoj tón hlasu.

"Nechápem." Povedala vykoľajene.

"Ja nebudem pchať žiadne peniaze tým neschopným doktorom, ktorý za tú liečbu aj tak zhrabnú len peniaze a ja umriem! To radšej skapem!" Povedala som naštvane a mamka na mňa len pozerala s otvorenými ústami. Otec už vyzeral byť veľmi naštvaný. Vybrala som sa teda do školy a neplánovala som dnes z nej prísť tak skoro domov.

Práve bola tretia hodina a ja musím sedieť s Jamesom. Práve začíname robiť ten plagát, ktorý sme dostali za úlohu. Oto sa však v škole neukázal, čo mi prišlo príliš divné.

"Bella? Donesieš prosím čiernu a červenú temperku?" Opýtala sa ma Vendy a dala mi kľúčik od jej skrinky.

"Oukeej." Povedala som a práve, keď som sa postavila do triedy vstúpili policajti. Vendy sa zamračila, keď som sa nepohla, no keď pozrela smerom, kam sa pozerám ja, tiež stuhla........