Dievča z mesta

Prvá hodina na ranči

Ahojte, druhá časť je tu a chcem sa vám poďakovať aspoň za tých pár redov, ale keď sa nad tým tak zamyslím, za týmto číslom stojí toľko ľudí, koľko pozná aj ostatné moje príbehy, alebo aj mňa... (Mimochodom, napísala som to 22.11.2014 19:55 a teraz tu sú iba štyri redy, no aj tak som vám nadovšetko vďačná...

Uch, včerajšok ma dorazil..., pomyslela som si a prevrátila som sa v posteli na druhý bok.

"Máte dva nové odkazy..." ozvalo sa zo záznamníka asi po dvadsiate. Stlačila som tlačidlo a záznamy sa spustili: "Zlatko, dobré ránko, dúfam, že už si hore a iba ma ignoruješ, tak sa pekne obleč, umy sa,..." bla, bla, bla. "Tento záznam bol zaslaný o 11:00." ozval sa známy hlas záznamovej paní po maminom monológu.

"Váš druhý záznam znie: Ak tu nebudeš do tridsiatich minút, prisahám, že ťa uškrtím!" ozval sa namosúrený hlas mojej mamy. "Tento záznam bol zaslaný o 12:35..." zakončila záznamová pani. Pozrela som sa na hodiny, ktoré viseli na stene.

"Do riti!" skríkla som. Boli štyri hodiny! S mamou sme sa včera kvôli jazdám na Angusovi pohádali a ja som trucovala do siedmej rána.

Rýchlo som na seba navliekla nové belaso-béžové rajtky a ku tomu (pre zmenu a najmä preto, lebo Angusova väčšina chlpov bola čiernej farby) čierne tričko s Fantasy potlačou.

"Madeleine! Okamžite mi prines desiatu!" zakričala som surovo a už som volala Simonovi.

"Simon, za päť minút si pred našou bránou a zavezieš ma ku Angusovi..." ani som nemala čas do obaľovať do diplomatických rečičiek.

Z kuchynského stola som rýchlo zhrabla moju desiatu, ktorá sa skladala z želé cukríkov a rožka so salámom.

"Mami, prepáč, ale zobudila som sa iba pred desiatimi minútami, takže som si nevypočula tvoje záznamy..." telefonovala som sklesnuto s mamou, keď sme už so Simonom zabáčali ku ranču, kde bol Angus ustajnený. Konečne som otvorila dvere na aute a mohla som vystúpiť.

"Airin! Mala si prísť na čas! Trénerka tu čaká už veľmi dlho!" zadržala mama zároveň do telefóna a zároveň na celý ranč. Zajtra som rozhodne mala zaručenú školu, ešte šťastie, zle o dva dni mala byť sobota...

"Mami, čo budeme teraz robiť?" v zavádzaní reči som dobrá...

"No čo asi? Na čom sme sa včera dohodli?" nič som nepovedala, jej monológy mi pripadali smiešne, tak prečo si kaziť zábavu? "Že môžeš ostať doma, ale iba ak budeš jazdiť..." No super, takže toto myslela..., pomyslela som si, lebo som mala pred tým na mysli dohodu o mojej trojtždňovej uvoľnenke.

"Tak, kedy začneme?" spýtala som sa naoko sebaisto, no cítila som sa placho a bojazlivo.

"Teraz, zavolám ti trénerku, dnes budeš mať iba zaškolenie, zajtra už začneš jazdiť... Sandra! Už tu je!" zakričala nakoniec na nejakú osobu.

Sandra pribehla, ak budú všetky koniarky takéto, asi pôjdem do školy už dnes... Zafarbené hnedé vlasy jej stáli ako slama. Oproti mojim ryšavým a jemne vlnitým boli tisíc-krát otrasnejšie. Na nechtoch mala hnusný ružový olúpaný lak, pod nechtami hnusná špina, na životu strojček, ktorý všetkým jasne ukazovala, lebo tam mala jeden ligotavý plastový kamienok... Bola odo mňa síce vyššia, ale ťarbavá a neohrabaná. Na nohách mala staré tenisky. Celkovým dojmom pôsobila (vlastne nie pôsobila, ale ona tak v skutočnosti vyzerala...) ako smradľavé neohrabané strašidlo.

"Toto je Sandra, bude tvoja trénerka." predstavila mi mama strašidlo, ktoré som pred chvíľou opisovala.

"Ja som Airin." povedala som jej a zdvorilo odmietla podanie jej ruky.