ᴛʰᵉ ʷᵒʳᵈˢ ᵒᶠ ᵗʰᵉ ˡᵒˢᵗ ˢᵒᵘˡ

#12

Som unavená z každodenného predstierania, že sa mám dobre a som šťastná. Vyčerpáva ma plakanie po nociach a zadržiavanie sĺz cez deň, pri situáciách keď som medzi ľuďmi. Nebaví ma klamať otcovi, že je všetko v pohode, aj keď vidí že nie je. Len sa nepýta. Možno som rada a možno nie, a ak by sa aj opýtal, pravdepodobne by som sa rozplakala a povedala, že to už nezvládam, že už nevládzem žiť s vedomím bolesti a prázdnoty, zabúdzania sa s každodennou bolesťou, ktorá ma už zničila, ale ničí ma stále.. Že vlastne sa trápim a neviem čo je to šťastie a nech mi pomôže, pretože nikto mi nevie pomôcť.

Uvedomujem si ako som na tom zle, situácie za deň mi to dávajú jasne najavo. Som slabá, unavená, precitlivená, prázdna, smutná a verím že  by sa našli aj ďalšie veci...

30. 01. 2020 o 8:18