Až pokým nezhasne posledná hviezda [A/B/O]

6.

Krik. Zúfalý krik plny bolesti sa ozval domom, ktorý bol obrastený brečtanom.
Plač. Slzy trpkej bolesti sa valili v prúdoch po bledej prepadnutej tvári.
Bolesť. Pálčivá bolesť mu spaľovala celé telo. Vystreľujúc zo srdca.
Celý svet sa točil. Horúčky sužovali jeho telo.
To drobné telo, ktoré po dňoch plných bolesti či už fyzickej alebo psychickej bolo výrazne menšie.
Kožu mal bledú, kosti mu trčali, tmavé kruhy pod očami, popraskané pery do krvi.
Nádej už opustila jeho drobné telíčko.

Starí rodičia drobnej omegy prežívali teror. Každý deň počuli zúfalý plač a krik ich vnúčika. Keď ho videli, slzy sa im hnali do očí. Tak veľmi sa podobal na svoju matku a ich dcéru. A ten stav, v ktorom sa práve nachádzal jej bol podobný viac ako jeho vzhľad.
Vedeli ako veľmi omege chýbala alfa a tak sa rozhodli ho kontaktovať.

Telefónne číslo na kúsku papiera bolo pre nich jedina nádej. Problém bol v tom, že nevedeli či to pomôže alebo to Henryho ešte viac zničí.

Další deň bol mimoriadne chladno, Henry sa už ani nesnažil hýbať. Iba ležal v posteli hľadiac z okna. Ani BamBam s kakaom ho neprinútili k tomu, aby sa aspoň pohol. Aby im venoval čo i len náznak pohľadu. Nádeje.

V ušiach mi hučalo, zvuk som počul akoby vzdialene. Obraz som už nevnímal, nedokázal som to. Vždy keď som sa pozrel na nočnú oblohu moje srdce sa rozbolelo takou bolesťou, že moje telo opúšťal samovoľný výkrik bolesti. Spomienky na tu krásnu alfu boli bolestivé, až moc bolestivé. Nechcel som trpieť viac, bolelo to. Priveľmi. A tak som sa vzdal tej bohapustej nádeje, spomienok. Už som ani neovládal svoje telo, myšlienky.

Cez hustú stenu nerozoznateľných zvukov som začul hlasy, ktoré sa približovali a tak som zavrel očká. Hlasy boli čoraz hlasnejšie a jasnejšie. Jeden hlas mi avšak prišiel až príliš bolestne povedomý a tak som silnejšie stísol viečka v snahe zbaviť sa tej myšlienky. „Nevráti sa," vravel som si v duchu snažiac sa upokojiť a zbaviť sa tej bláhovej nádeje, ktorá zas a znovu zachvátila moje boľavé srdce.

Vrátil sa. To jedine mi znelo hlavou keď som zacítil jeho vôňu. Tú vôňu, ktorá bola tak známa a zároveň tak vzdialená. Tú vôňu, ktorej majiteľ mi tak veľmi ublížil. Tú alfu, ktorá mi zlomila už choré srdce. A to ma zrádzalo. Zúfalo sa rozbúchalo za alfou, túžilo po ňom rovnako ako ja. Ale nemohlo ho mať, rovnako ako ani ja.
Z tranzu my vytrhol jeho hlas. Ten hlboký, chrapľavý hlas, ktorý mi vždy keď mohol hovoril rozprávky. A ten hlas, ktorý mi spôsoboval zimomriavky.
Nechcel som otvoriť oči. Nechcel som vedieť či tam naozaj je. Pomyslenie na to, že sa po toľkých dňoch nachádza práve v mojej izbe ma pomaly zabíjalo.

„Anjelik môj. Tak veľmi ma to mrzí," jeho hlas bol plný ľútosti a bolesti, ale ja som mu neveril. Keby to nechcel tak mi to neurobí.
„Nie som tvoj," môj hlad bol chrapľavý a slabý z toho ako som ho nepoužíval. Znel skôr ako boľavý šepot.
Prudké bolestné nadýchnutie sa ozvalo z miesta kde stál. Vedel, že to asi prehnal, ale bola to pravda.
Neboli pár nie to ešte označení. Nepatrili si. Hoci by veľmi chcel, minimálne pred tým ako ho opustil.

„Viem, že som to pokašľal, mal som na to dôvod... aj keď viem, že žiaden dôvod ma nemôže ospravedlniť. Rozhodne nie v tejto situácii a pri tebe. Lebo všetko čo som ti povedal bola pravda, a moje city sa nezmenili. Len ja-ja som spanikáril. Všetci sa na teba pýtali a potom hovorili o svojich omegách, ktoré boli zdravé," po líčkach mi tiekli slzy a pery som mal zovreté v snahe nevypustiť žiaden vzlyk, pri vyhlásení o zdravých omegách ma pichlo pri srdci no snažil som sa počúvať. „..a viem, že som ti ublížil, a veľmi, veľmi to ľutujem. Ani si nevieš predstaviť. Ale v ten moment som sa tak veľmi hanbil, tak veľmi. Nemohol som sa ani pozrieť do zrkadla tak veľmi mi bolo zo seba zle.."
Snažil sa počúvať, a chápať. Hlavne chápať, ale bolelo ho to. Veľmi ho to bolelo. Alfu miloval najviac na svete, za ten čas čo mal možnosť s ním stráviť, sa stal jeho stredobodom vesmíru.

Alfa sa zúfalo pozeral na drobnú omegu, ktorá bola duchom neprítomná. Jeho očká boli zahalené hmlou a stratené. V tej obrovskej posteli sa jeho telíčko strácalo.
Vedel, že pochybil. Urobil strašnú kravinu keď ho prestal navštevovať. Trhalo mu to srdce, ale jeho hlava mu hovorila, aby sa zbavil tej chorľavej omegy. Jeho srdce mu chcelo ublížiť za to, že na to čo i len pomyslel. No on to aj napriek všetkej tej bolesti urobil. Prestal ho stretávať a vymazal ho zo svojho života. Tak strašne mu chýbal. Myšlienky na drobnú omegu sa mu do mysle vkrádali neustále. A tak po niekoľkých dlhých dňoch prišiel do nemocnice. Aj napriek jeho obrovskej snahe ho odstrániť zo svojho života to nedokázal. Až príliš ho miloval, a tak tam prišiel. No drobná omega tam nebola. Personál o drobnej omege nepočul, vraj tam nikdy nebol a ani v záznamoch, do ktorých sa tajne pozrel, nič nebolo. Ani jedina zmienka o omege. Akoby ani neexistoval. Akoby si ho vymyslel.