Až pokým nezhasne posledná hviezda [A/B/O]

5.

Hneď ako sa omega zobudila, nasledovalo milión vyšetrení. Henry sa to snažil zvládnuť už kvôli tomu, že ho mala navštíviť alfa a tiež od týchto výsledkov záviselo to, kedy ho prepustia.

Keď bol Henry ešte len šteniatko tak jeho maminka ochorela a po rokoch snahy o vyliečenie podľahla. Jeho otec to nezvládol, bolo jedno, že Henry bol ešte maličký, jeho spriaznená duša opustila tento svet a jeho duša spolu s ňou. Henryho preto vychovávala starká so starkým, ktorých zbožňoval. A oni jeho tiež, dôvod prečo nechodia na návštevy bol Henry, nechcel aby ho videli v podobnom stave v akom videli ich dcéru predtým ako umrela. Vedel, že by im to ublížilo aj napriek tomu akí sú silní. No teraz by ich strašne rád videl a počul. Chýbali mu a to veľmi.

Po všetkých vyšetreniach mal Henry akurát tak dosť. Bol unavený a nevrlý lebo alfa neprichádzala. Alfa neprišla ani nasledujúce tri dni, jednoducho prestal chodiť do nemocnice za omegou bez jedinej zmienky. Henry o ňom nevedel nič, ale bál sa oňho.

Plne si uvedomoval, že nebol jeho oficiálna alfa a tak nemal dôvod si ho nárokovať. Očká sa mu naplnili slzami a z úst mu vychádzali tiché trhavé vzlyky.  Omega plakala každý večer až pokým už nemal čo plakať.

Myslel si, že alfa si rozmyslela byť jeho alfou, a to mu trhalo srdiečko.

Niekoľko hodín drobná omega zvierala plachtu v ešte drobnejších rúčkach, ktoré sa triasli, a pozoroval dvere. Čakal a ani sa nehýbal, len pozoroval či nepríde alfa. A on neprišiel.
Na další deň bola omega prepustená a požiadala doktora, aby vymazala jeho záznamy tak ako vždy po jeho odchode. Personál bol viazaný zmluvou, nemohol sa o drobnej omege zmieniť ani slovkom.

Henry z hodiny na hodinu zmizol z nemocničných záznamov, akoby tam nikdy nebol.

Po omegu prišli jeho starí rodičia, ktorých sa nemohol dočkať, ale smútok z alfy mu nedovoľoval sa tešiť. Na tvári sa mu objavil náznak úsmevu no v okamihu ho nahradil smútok.

„Urobím ti kakao a hneď ti bude lepšie chrobáčik." Chlácholivý hlas jeho starkej ho upokojoval a tak sa usmial a začal prikyvovať, aby si to nerozmyslela. Starká robila najlepšie kakao a iba zriedkavo a tak si nenechal ujsť túto jedinečnú príležitosť. Pozrel sa na starkého a tomu sa v očiach jágali iskričky pri pomyslení na babkine kakao. Pomohli drobnej omege do auta a odišli. Henry celý čas pozoroval okolie v zúfalej snahe, že zbadá alfu, ktorá mu ukradla srdce. Nezbadal. Videl mnoho tvári no žiadna nebola jeho. Po líčkach mu začali tiecť slzy a akoby na povel začalo pršať. Nebo cítilo jeho bolesť a tak sa ju snažilo odplaviť spolu s miliónmi kvapiek. 

„Vstávaj chrobáčik, už sme doma," hlas jeho babičky ho prebudil zo spánku, ktorý bol pre jeho boľavú dušu ako vykúpenie. Pomaly si pretrel očká plne smútku a začal si zbierať veci z auta. Starký mu pristavil vozík a pomohol svojmu vnúčikovi sa naň presunúť. Henry už vzdal boj so svojimi nohami, nezvládal to sklamanie, ktoré prišlo zakaždým keď sa neudržal na vlastných nohách. A tak už nebojoval, nechal dedka, aby ho posadil na vozík a spolu s ružovým ruksakom na kolenách ho odviezol do domu.

Nasadil si kapucňu na hlavu a poobzeral sa po známom prostredí. Starší dom béžovej farby, ktorý bol miestami obrastený brečtanom. Na terase bola húpačka, na ktorej zvykol Henry piť babkine povestné kakao spolu s dedkom.
Upravená záhradka, ktorú starká zbožňovala. Drobné kríky rôznofarebných ruží a iných farebných kvietkov.

V momente ako sa otvorili dvere sa na drobnú omegu vrhla guča chlpov. Obrovský biely čuvač sa pýšil menom BamBam. Henry ho zbožňoval a Bam na tom bol rovnako.
Nadšene vrtel chvostíkom a olizoval celého Henryho, počínajúc jeho tvárou.

O niekoľko hodín ležala omega zababušená v perinách a v takom množstve vankúšov, že ho bol problém nájsť. BamBam ležal vedľa neho a hrial ho, čo bolo pre Henryho skvelé.

V noci začala búrka, kvapky šľahali do okien a vietor sa obúval do stromov na záhrade. Očká mal červene z neustáleho plakania, srdiečko ho bolelo kvôli alfe a ťažko sa mu dýchalo. Vedel, že moc času nemá, cítil to, ale bál sa. Tak veľmi sa bál to niekomu povedať, bál sa priznať si, že tieto dni môžu byť jeho posledné.

Prešiel týždeň čo bol Henry doma a jeho stav sa zhoršil, nechcel ísť do nemocnice, nie znova. Jeho vyraz bol prázdny, alfa mu chýbala viac ako si myslel. Chcel ho mať pri sebe, cítiť jeho vôňu. Jeho silne paže okolo jeho drobného telíčka. Chcel vidieť jeho tmavé oči, ktoré boli krásne ako nočná obloha. Chcel..no nemohol mať. A tato myšlienka ho ničila. Premýšľal prečo ho už nechcel, či sa mu niečo stalo, no po pár dňoch to bola len spomienka. Spomienka na alfu, do ktorej sa jeho duša a srdiečko zaľúbili.