Jemná ako káva

3. Kapitola

,,Kira,'' ozvala sa káravým tónom starká a pohrozila mi varechou, ,,nie, že niečo vyvedieš!"
Zasmiala som sa a urobila som z cesta malú guličku a ako loptičku som si ju hádzala v rukách.
,,Starká, nemala by si si stále robiť starosti, život je už tak dosť komplikovaný sám o sebe," prstom od múky som jej nakreslila smajlíka na líce a otočila som ju k zrkadlu.
,,Pozri, buď šťastná, precíť tú hudbu," zakývala som bokmi do rytmu hudby a zahmkala som si text piesne, ktorá nám práve hrala.
Starká ma medzitým, kývajúc hlavou, no s úsmevom na perách pozorovala.
,,Dievča moje, z kadiaľ ty berieš toľko pozitívnej energie?"
Mykla som ramenom a prešla k otvorenému oknu.
,,Život je ťažký aj bez toho, aby som si robila starosti ešte aj pri pečení koláča. Nebaví ma žiť v strachu, hoci len z toho, že čo budem robiť ak sa mi koláč nepodarí alebo nebodaj rozbijem vajíčko tak, že mi do cesta spadne škrupinka," otočila som sa na starkú a objala som ju.
,,S neustálym strachom mi život uteká pomedzi prsty a to nechcem. Pre mnohých ľudí sa z dní stáva rutina a strach ich sprevádza na každom kroku. Strach, že ráno nestihnú do práce. Strach, že čo budú robiť ak im kvapne káva na bielu blúzku...
Strach je naozaj bežnou súčasťou mnohých ľudí a stal sa niečím čo nás oslabuje. A to ja vo svojom živote nechcem.."

Môj sen prerušil zvedavý lúč slnka, ktorému sa podarilo pohladiť moju tvár. S prižmúrenými očami som sa porozhliadla okolo a moju pozornosť upútali hodinky. Vstala som 2 hodiny predtým ako mi začínala škola.
,,To sme tu už dlho nemali," poznamenala som pre seba a otvorila som okno.
Čerstvý vzduch ma už úplne prebudil a pripomenul mi, že ma čaká ďalší deň. Otvorila som dvere a vyšla na chodbu, ktorá ešte v tichosti odpočívala.

Zišla som do kuchyne, dala si variť kávu a začala si robiť raňajky.
Po chvíli som sa nahla k rádiu a zapla som ho. Hudba, ktorá začala hrať ma okamžite priviedla k môjmu snu. Bola to presne tá istá pesnička.
Ostala som stáť a zamyslela som sa, s pohľadom upretým na vajíčko, ktoré sa mi zatiaľ opekalo na panvici.
V realite som však pozerala ďaleko zaň, do hlbín mojich spomienok.

Sen, ktorý sa mi sníval bol jeden zo spomienok, asi spred roka.
Bolo krásne teplé leto a ja som ho trávila u starkej v Írsku. Žila tam celý svoj život, spolu aj so starkým, ktorý ale zomrel v pomerne mladom veku pri autonehode. Dodnes si pamätám ten deň, keď nám zavolali a oznámili, že starký mal autonehodu. Narazil do neho kamión, starkého sa už zachrániť nedalo.
Takýto spôsob smrti, kedy ste v zlý moment na zlom mieste, je podľa mňa jeden z najhorších. Prináša to mnoho otázok, čo ak by ste boli v daný moment o kilometer niekde inde. Alebo ste boli presne to auto pred vami, ktoré tá autonehoda minula. Alebo čo ak by ste nasadli do toho auta o 5 minút neskôr.
Prebúdza to v ľuďoch nenávisť voči osobe, ktorá nehodu zavinila. Aj ja som bola plná hnevu, že prečo práve toho kamionistu chytil mikrospánok, prečo si nedal prestávku v momente ako naňho začala prichádzať únava.

Veľmi skoro som však pochopila, že takéto otázky neprinášajú nič dobré. Žiadne odpovede, iba nenávisť, bolesť. A tak som sa ich zbavila rýchlejšie, ale to aj vďaka tomu, že som bola ešte len dieťa.
Incident spred 3 mesiacov mi však ukázal, že tieto veci už nie sú také jednoduché keď ste dospelou osobou. Rany sa hoja dlhšie, myseľ odmieta prijať realitu takú aká naozaj je. Dieťa sa po čase uspokojí s myšlienkou, že ich milovaný je v nebi, že mu je dobre. Príde mi však, že s vekom odchádza táto detská nevinnosť. Dospelý človek hľadá význam, ktorý nikdy nenájde, slová útechy mu útechu neprinášajú a dostáva sa do labyrintu, z ktorého niet úniku. Je na to sám.

A aj napriek tomu, že sme tu boli pre starkú, ona vedela, že to potrebuje spracovať sama. Sama mi to povedala, keď sme sa v jeden chladný večer o tom rozprávali.
,,Bolesť nie je zlá, pripomína ti, že žiješ. Musíš sa však naučiť žiť s ňou Kira a to je niekedy veľmi ťažké."
Starká to však zvládla, ibaže istá jej časť zomrela toho dňa spolu s jej celoživotnou láskou.