[soukoku] Osamu Dazai - problems with triple (Cz/Sk) (Dokončené)

3.Časť

Dlho to netrvalo aby som zistil ktorý Dazai je ktorý. Najmladší si pravdepodobne oblečenie vyberal sám, takže je oblečený ako teenedžer. Prostredný má na sebe formálne no pohodlné oblečenie a ten starší (ktorý sedí vedľa mňa) je oblečený skôr slušne ako formálne. Snažil som sa ich ignorovať a tak som počúval hudbu a kukal do mobilu. Pravdepodobne posledné pohodlné hodiny strávené v kľude bez stresov. Bolo tu ticho, priestorom sa len šírila hudba z rádia a nezrozumiteľné tóny z mojich sluchátok. Raz za čas som pozoroval Dazaia vedľa mňa. Celú cestu pozeral von oknom a nejak nevnímal ostatných v aute. Vyzeral znudene. Na chvíľu som premýšľal, čo ak to nebude tak hrozné? Čo ak ma táto skutočnosť zocelí a napokon to bude sranda? Trocha som sa posunul k staršiemu Dazaiovi a dal mu do ucha jedno moje sluchádko. Dazai na mňa prekvapene pozrel a ja som sa len tváril ako že nič. 

Celú cestu som spolu s Dazaiom počúval melancholické pesničky ktoré vo mne vyvolávali istý smútok ktorý mi však bol príjemný. Keď vodič zastal dal nám najavo že môžme vystúpiť. Čakala nás tam Higuchi ktorá nám ukázala priestory veľmi peknej a útulnej chatky. Na konci jej "prednášky" mi podá papiere, je ich len pár ale veľmi dobre viem čo sú zač. Bez slova si ich zoberiem a pozriem letmo na ne a potom späť na Higuchi. Prikývnem a ona sa otočí a nastúpi do auta. 
,,Keby boli problémy, číslo na mňa máš." posledné slová ktoré povie keď sadne do auta ktoré naštartuje a zmizne medzi stromami. Pocítim silný nával samoty a zrady. Boh vie koľko týždňov ma čaká s nimi. Otočím sa ceste späť v čelu ku chate. Ťahám za sebou kufor a vojdem dnu. 
,,Ono tu nie je nič na jedenie!" zafňuká najstarší. Povzdychnem si a idem do svojej izby. Pomaly sa vybalím do už aj tak plnej skrine. Zvalím sa na postel a ľahnem si na brucho. Vytiahnem papiere a začnem čítať. 

Osamu Dazai 

- 18 ročný: Nejaví záujem k ničomu. Správa sa ľahostajne a arogantne. Na otázky odpovedá nepríčetne. Reakcie sú rýchle a nečakané. Inteligencia: vysoká. Odporúča sa správanie ako ku adolescentovi. 

- 20 ročný: Naslúcha a odpovedá na všetky otázky. Správa sa milo a priateľsky. Reakcie sú rýchle a nečakané rovnako ako u 18 ročného. Inteligencia: vysoká. Vysoký záujem o Chuuya Nakaharu ( často o ňom rozprával).

Prehltnem. Ako je to myslené vysoký záujem o ... Mňa? Posadím sa a snažím sa čítať ďalej no zacítim dym. Prudko sa posadím a zleziem schodmi dole do kuchyne. Kriste pane, ešte len sme prišli a oni to tu už chcú spáliť?! Prizabijem ich! 
,,Nom, tak toto nevyšlo..." zasmeje sa prostredný Dazai ktorý pozerá na panvicu kde horí niečo čo malo byť palacinkou. Povzdychnem si čím na seba upútam pozornosť. 
,,Chuuya... Ja... My sme sa snažili niečo uvariť." uškrnie sa najstarší. 
,, Skôr to vyzerá ako by ste sa pokúšali založiť oheň." poviem rezignovane a prídem k tomu. Začnem to tam upratovať. ,,Malo ísť o palacinky... Spravím vám palacinky." dám na seba zásteru, vlasy si dám do gumičky a začnem pripravovať "cesto" na palacinky. Všimnem si ako nadšene ma pozorujú za chrbtom. Najstarší mi pchá prsty do misky a tak mu šľahnem po ruke. Dazai zaauká a cúvne dozadu. Hľadí si ruku no stále ma pozoruje. Cítim sa naozaj ako pestúnka alebo matka.

Po asi hodine som spravil strašne veľa palaciniek, tak ale sme štyria takže počítam že každý z nás zje aspoň 5 - 6 palaciniek. Vytiahnem ešte džem, nutelu, javorový sirup a šľahačku. Začnem palacinky pripravovať a pred každého položím tanier so 6 palacinkami: dve s nutelou, dve s džemom a dve s javorový sirupom. Ozdobené šľahačkou, škoricou a kakaom. Usmejem sa na svoju hotovú prácu a dám ruky v bok.
,,Woooooow!" povedia Dazaiovia jednohlasne a najstarší si to hneď odfotí. Prostredný si oprie rukou bradu a pozrie na mňa so zasneným pohľadom. Najmladší ochutná a sčervenie. V očiach sa mu mihne nejaký záblesk.
,, je to dobré..." zamrmle a pokračuje v krájaní.
,,Dobrú chuť!" usmejem sa a začnem upratovať riady. Umývam panvicu, dres a ďalšie veci kde je bordel po múke. Po pár minútach sa otočím späť k stolu. Najmladší Dazai tam ležérne sedí s nafúknutým bruchom a spokojným výrazom. Trochu sa uchechtnem. Je zlatý..... Počkať! Čo?!
,,Ja mám dosť... Idem si ľahnúť..." povie spokojne najmladší postaví sa a odíde na poschodie do svojej izby. Vezmem jeho prázdny tanier a idem ho umyť. Všimol som si že prostredný Dazai sa jedla ani nechytil a najstarší dojedal.
,,Ďakujem, Chuuya~! Bolo to úžasné!" usmeje sa a podá mi tanier. Prikývnem a idem umyť aj ten. ,,Budem tiež v izbe." povie ešte pred tým ako zmyzne.
Trocha si povzdychnem pri umývaní riadov.
,,Ty jesť nebudeš?" ozve sa vedľa mňa prostredný Dazai. Zlaknem sa, trocha.
,,Sakra... Dazai, mal by si nosiť roľničku!" dám si dole zásteru.
,,Tebe by na tom krčku pristala viacej~" zaflirtuje a usmeje sa na mňa lišiacky. Prejde mi ukazovákom po brade a prehrabne mi vlasy. Nahmatá gumičku a vlasy mi rozpustí. Až po chvíli si uvedomím páľavu na mojich lícach a malú vzdialenosť medzi nami. Jeho oči sú tak hipnotuzujúce. Nikdy som si nevšimol že ich má skôr mahagónové ako čiernohnedé.
Vtom nastane skrat a ja ho od seba odstrčím.
,, A ty prečo neješ?" poviem bez citu. Na beriem si dve suché palacinky a ostatné dám do chladničky. Stavím sa, že do polnoci tam už nebudú. Sadnem si za stôl a začnem jesť palacinky rukami. Za pozerám sa na stôl a preruší ma len Dazaiov hlas.
,,Čakal som na teba. Keď nejdeš tak mi nechutí."
Pozriem na Dazaia. Prestal som dokonca aj žuť a dýchať. Tváril sa vážne a nepozeral mi do očí. Znova som očervenel a snažil som sa schovať za palacinku.
,, Si tak zlatý keď sa červenáš..." zasmeje sa potichu. Usmieva sa na mňa tak nežne a zasnene až prestávam veriť že je to Dazai...
,, Dobrú chuť, chibi~"