Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
♡ Niekedy mám pocit, akoby môj život nemal nejaký zmysel, akoby mi chýbalo niečo, o čom zatiaľ nemám tušenia. Neviem to presne vysvetliť, sama tomu presne nerozumiem, no často pociťujem zvieravý pocit na hrudníku, akúsi prázdnotu, ktorú nemožno umlčať. Prirovnala by som to k človeku, ktorý sa zrazu ocitne na púšti bez zdroja pitnej vody, bez možnosti bojovať o svoj holý život, pretože už dopredu tuší, že je to bezvýznamné. Ten pocit príde nečakane a neviem, ako s ním bojovať, kedže naň nemám tú správnu zbraň. Cítim sa neschopná pohybu, akoby moje svaly odišli niekam na dovolenku. Čoraz obťažnejšie sa mi dýcha, akoby som mala v miestnosti nedostatok vzduchu, pričom som pre malou chvíľou otvorila neveľké drevené okno oproti posteli. Chladný vánok, ktorý preniká dnu ma chladí na pokožke, ktorej reakciou je husia koža, ktorá začína byť čoraz menej znesiteľná. Moje oči farby čerstvo pokoseného trávnika sledujú starý svetlomodrý záves na okne, ktorý je vďaka večernému vánku schopný poletovať na všetky svetové strany. Kropaje slz, ktoré mi ustavične tiekli z očí začínajú pomaly utíchať. Niekedy mám chuť vykričať celému svetu, ako sa cítim, no viem, že by to bolo zbytočné, pretože by to nikto nebral v úvahu. Takmer nikto by sa tým nezaoberal, pretože každý sa zaujíma iba sám o seba. Pocit nenávisti, ktorý som voči sebe pociťovala sa stupňoval so zväčšujúcou sa ranou na ľavom stehne. Chýbal mi ten pocit nostalgie, pocit prenikavej bolesti prechádzajúcej mojim telom, ktorý postupne prechádzal do niečoho krásneho. Akoby nič iné zrazu nejestvovalo, iba ja a nemota, ktorá okolo mňa zavládla. Snažila som sa si každou bunkou svojho tela užiť tento krásny moment, pretože som vedela, že netrvá večne. Pretože som si bola vedomá, že o pár nedlhých chvíľ prídu na rad výčitky. Nespokojnosť, že som nado mnou nechala vyhrať mojich démonov - opätovne. Dopredu som vedela výsledok súboja, keďže som vynaložila zanedbateľnú snahu bojovať. Zvuk klopania na drevené dvere mojej neveľkej izby ma vytrhol z toku depresívnych myšlienok. Zorničky sa mi rozšírili po uvedomení si, že to bola moja mama, ktorá daný zvuk spôsobila. Temer bez premýšľania som schytila svetloružový paplón, ktorým som zakryla to, čo by nikto nemal vidieť. Nikto nesmie mať ani poňatia o tom, že som padla takmer na samé dno, užívala si ten pocit bezradnosti. V súlade s tým, ako som si rukou zotierala posledné slzy z tváre sa pomaličky ale isto otvárali dvere. Moje oči sa dívali do tých orieškovohnedých, pod ktorými sa objavovali prvé vrásky. Nos posiaty drobnými pehami a úzke pery, ktoré sa len zriedkakedy vyformovali do úprimného úsmevu.
,,Prišiel ten tvoj kamarát." ohrnula nosom ,,Myslím, že by si ho mala ísť pozdraviť."
Dobre som vedela, o koho sa jedná, pretože on bol môj jediný kamarát, ktorého som mala. Ako jediný vždy spozoroval, keď som sa necítila práve najlepšie, i keď som sa to snažila zo všetkých síl pred ním utajiť. Dobre som vedela, že to nenechá len tak a z toho som mala najväčšie obavy. Zatiaľ síce nezistil presnú príčinu, no obávam sa, že moje tajomstvo nebude dlho zachované. Často som ho podozrievala, že má akýsi šiesty zmysel, vďaka ktorému sa vždy dopátral k jadru veci. Bavlnené kraťase, ktoré mali nahrádzať pyžamo som vymenila za nohavice a utekala dole schodmi do malej, no zato útulnej obývačky.
Hnedé, na pohľad veľmi jemné vlasy rozhádzané na všetky svetové strany a plné pery malinovej farby. Belasé oči sťa obloha sa zaujato dívali na malú televíziu nachádzajúcu sa v miestnosti.
,,Oznamujeme všetkým občanom, aby nevychádzali von v neskorých nočných hodinách. Po meste sa potuluje vrah, ktorý má na svedomí desať obetí. Z toho šesť žien, dvoch mužov a dve deti. Ešte raz vás upozorňujeme, nevychádzajte v noci von a dávajte na seba pozor. Ďakujeme." oznámila staršia žena v televízii
Už po dobu dlhšiu ako jeden mesiac v meste zomierajú ľudia. Zakaždým rovnaký scenár. Množstvo rezných rán na krku a zápästí, ich mŕtve telá pohodené v uličkách, akoby sa ich páchateľ snažil ukryť, no zrejme nevynaložil dostatočnú námahu. Všetci ľudia, ktorí boli v meste vyhlásení za nezvestných boli napokon vždy nájdení.
Posadila som sa na druhú stranu karmínovočervenej sedačky a upriamila svoj zrak na jeho takmer bezchybnú tvár. Jeho krásne oči sa stretli s tými mojimi zelenými, keď sa zrazu opýtal niečo, čoho som sa najviac bála. Nemôžem však povedať, že neočakávala.
,,Môžem dostať úprimnú odpoveď na otázku, prečo si ma ignorovala a neodpísala na ani jednu z mojich správ po dobu viac ako dva týždne? Mal som o teba strach a to oprávnený. Vieš dobre, aká je aktuálna situácia." rukou ukázal na obrazovku televízie
Vopred som si v hlave prehrávala milióny scenárov, čo mu povedať, aby som bola pripravená na túto situáciu. Avšak, pozerať mu do očí a odrecitovať vopred pripravený scenár bolo omnoho ťažšie, ako som si myslela. To, že neviem klamať a uvedomím si, že on je jeden z mála osôb, ktorému na mne kedy záležalo robí celú situáciu omnoho ťažšiu.
,,Neviem, čo ti mám povedať." pousmiala som sa ,,Je pre mňa nemožné povedať ti pravdu, mrzí ma to."
Povzdychol si a vložil svoju hlavu do dlaní.
,,Nemusíš mi to vravieť, ak nechceš. Nebudem ťa nútiť, takto je to omnoho lepšie ako počuť lož."
Ucítila som, ako ľavú ruku položil na tú moju, položenú na stehne. Trhla som sebou a jemne ju vymanila z jeho zovretia. V tých nádherných belasých očiach, ktoré som mu vždy závidela som zaznamenala smútok.
,,Avšak" ,dodal, „ak bude niečo, čo ťa bude trápiť, prosím, zver sa mi. Nechcem ťa vidieť nešťastnú."
Ach, keby si len vedel. Rada by som ti povedala všetko, no nebola by to správna voľba.
,,Samozrejme, Colton." zaklamala som
Budem rada za úprimný komentár k môjmu prvému príbehu. Ďakujem. :)
