К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
♡ Pomohla som mu posadiť sa na mäkké sedadlo spolujazdca a následne sa ponorila do spomienok, na ktoré sa väčšinou snažím nemyslieť. Nie som zmierená s mnohými vecmi, ktoré sa v mojom živote udiali a ktoré ma prinútia robiť veci, ktoré následne ľutujem. Opakovane upadávam do hlbokého smútku, počas ktorého vznikajú rezné rany na mojom tele, aj keď som si vedomá, že žiletka nie je tým správnym riešením mojich problémov.
Jeho slová ma pritiahli naspäť do skutočného sveta, odpoveďou na ne bol môj zmätený výraz.
,,Mala by som ťa vziať do nemocnice, nech prešetria, či nemáš náhodou zlomeninu. Nie so doktorka, no tvoj výraz v tvári pri snahe došľapovať na ľavú nohu hovorí za všetko." vyjadrila som svoje obavy
,,Nepochybne budem v poriadku, nemusíš mať strach. Doma mám lekárničku, ošetrím si to, postarám sa o seba." presviedčal ma
Snažila som sa ho prehovoriť, no nakoniec som sa vzdala, kedže moje úsilie bolo bezvýsledné. Rozhodla som sa prikývnuť a nadaľej to nerozoberať. Vskutku rýchlo som sa ocitla na náprotivnej strane auta, otvárajúc dvere vodiča. Usadila som sa na svetlosivom sedadle a vsunula miniatúrny kľúč, ktorý mi podal, do zapaľovania. Znenazdajky som pocítila jeho ruku, posiatu drobnými kvapkami jeho vlastnej krvi na mojom ramene, kým som vozidlo štartovala.
,,Si si istá, že to zvládneš?" uisťoval sa a ja som sa zasmiala
,,Prirodzene, že to zvládnem. Nemusíš prejavovať zbytočné obavy, snažiac sa tváriť, akoby sa nič závažné v tejto chvíli nedialo." intenzívne som zvierala volant, snažiac sa vyventilovať aspoň trochu hnevu, ktorý sa v mojom tele začínal hromadiť ,,Verne dúfam, že mi vysvetlíš, čo sa to práve udialo a kto sú tí ľudia. Vždy som ťa považovala za slušného a spoľahlivého človeka, ktorý by sa nikdy nechcel zapliesť s podobnými typmi ľudí."
,,Prosím, teraz to nerozoberaj." oprel si hlavu o okno, snažiac sa ma naďalej nevnímať, ukryť predo mnou čosi
Nemohla som pôsobiť viac zaskočene.
,,Prosím?" vyriekla som, snažiac sa ubezpečiť, že som správne počula ,,Uprostred noci ťa nájdem na ulici, obklopeného akýmisi ľudmi, ktorý od teba, z mne neznámeho dôvodu, pochopiteľne, vymáhajú peniaze a ja nemám právo vedieť, čo sa deje?"
Moje oči ho skenovali, snažiac sa z neho dostať akúkoľvek odpoveď, ktorá by mi aspoň z časti objasnila momentálne okolnosti. Avšak, i keby mi to chcel vysvetliť, nedostal príležitosť. Moju plnú pozornosť prilákal ktosi, okolo koho sme prešli autom. Nedaľeko od neho sa nachádzala pouličná lampa, ktorej svetlo bolo nedostačujúce, čiže som nebola schopná ho vidieť kompletne. Pravdupovediac, zaručene by som si ho vôbec nevšimla, ak by neupútal moju plnú pozornosť niečim, čo ma vydesilo. Zorničky sa mi rozšírili a ústa pootvorili, keď som zazrela jeho oči, neobyčajnej, karmínovočervenej farby. Prvotne som predpokladala, že je toho na mňa priveľa a mám halucinácie, no spoločník, ktorý so mnou zdieľal dané vozidlo ma presvedčil o opaku.
,,Nie! Toto nemôže byť skutočnosť." zvýšil hlas a otáčal hlavou do strán
Popravde povedané, temer som nevnímala jeho zaskočený výraz, ktorý mal v tvári vpísaný. Sama som nevedela spracovať tú masu pocitov, ktorá sa mnou nečakane prehnala ako stádo divej zveri. Postupne som strácala kontrolu nad riadením, môj mozog sa nedokázal dôkladne sústrediť. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo sledovať auto, ako pomaly, ale isto smeruje k nevysokému stromu panujúcemu popri polorozpadnutého chodníka.
,,Madeline!"
Započutie môjho mena, vychádzajúce u jeho úst ma priviedlo naspäť, do reality. Jediné, na čo som sa zmohla bolo kričanie, moje oči sa zatvárali, pripravujúc sa na nabúranie do daného stromu. Jediné, čo nás oboch zachránilo, bola jeho bleskurýchla reakcia. Zacítila som teplé ruky, ktoré položil na tie moje, umiestnené na ošúchanom volante. Otočil ním smerom doprava a tým podmienil vozidlo, ktoré poznovu smerovalo priamočiaro po asfaltovej ceste. Nepredpokladala som, že by nás náraz bol schopný usmrtiť, číslo na tachometri nebolo privysoké, no možné je všetko. Relevantné bolo, že nás zachránil.
,,Prepáč, neskutočne ma to mrzí." prelievala som slzy ,,Vďačím ti, že si ma uchránil od toho, aby sa mi čokoľvek stalo. Neskutočne si to cením." ďakovala som
,,To je v poriadku. Hlavne sa upokoj, zhlboka dýchaj." hladkal mi rameno, snažiac sa uchlácholiť ma ,,Teraz sa hlavne sústreď na cestu, dobre? To je priorita."
,,Ja len" ,zhlboka som sa nadýchla, "zazrel si tie červené oči? Čo to preboha bolo?"
,,Neskôr sa o tom porozprávame."
Jeho odpoveď nebola tá, ktorú som očakávala, po ktorej som prahla. Súdiac podľa jeho pohľadu, ked danú bytosť zazrel, som mala podozrenie, že o tom čosi vie. Neuvažovala som však o existencii nadprirodzených bytostí, už len tá myšlienka bola nezmyselná, bizarná. O zopár krátkych chvíľ som bola schopná zaregistrovať neveľký, no zato útulný domček na konci ulice. Zaparkovala som pred garážovou bránou a uvoľnila nahromadený vzduch v pľúcach. Odopla som si bezpečnostný pás a vystúpila z auta.
,,No poď. Pomôžem ti dostať sa do vnútra." ruku som položila na otvorené dvere spolujazdca
,,Cením si to, no nemyslím si, že je to najlepší nápad. Som omnoho ťažší ako ty, ledva si mi pomohla dostať sa k autu. Urobila si toho pre mňa veľa a nechcem ťa viac zaťažovať, nebodaj ti spôsobiť ujmu na zdraví." pri vyslovení posledných slov sa mu na tvári vytvoril úškrn ,,Zavolaj Johnatana, myslím, že by mal byť vo vnútri." povedal rozhodne
Pri mene Johnatan som pretočila očami. Otočila som sa na päte a smerovala k bledomodrému domu s malou predzáhradkou. Fascinoval ma pohľad na to množstvo pestrofarebných kvetov, ktoré sa na nej vynímalo. Obdivovala som Coltona, ktorý bol schopný starať sa o rastliny, kedže ja som bola presný opak. Uhynul mi snáď i kaktus. Postavila som sa čelom ku vchodovým dverám a potiahla kľučkou nadol. Keď sa drevené dvere otvorili, vstúpila som dnu. Predo mnou sa vynímala úzka chodba s pomerne starým kobercom. Započula som akési zvuky, o ktorých som bola presvedčená, že prichádzali z kuchyne. Zaumienila som si nasledovať rachot, ktorý môj sluch prijal. Ocitla som sa na prahu dverí kuchyne, odkiaľ som sledovala Johnatana. Bol mi otočený chrbtom, okolo pásu mal uviazanú bielu zásteru. Na kuchynskom pulte sa nachádzalo množstvo surovín, z ktorých očividne plánoval pripraviť jedlo.
Nadýchla som sa a prehovorila : ,,Johnatan? Potrebujem pomoc."
Hlavou sa otočil mojim smerom, hľadiac mi do očí.
,,Čo sa deje, ryšavka? Nebodaj si ma prestala ignorovať?" uškrnul sa a ja som sa neubránila daľšiemu pretočeniu očí
Neuveriteľné. Stačí iba pár sekúnd v jeho blízkosti a už mi začína liezť na nervy.
Som vám vďačná za akúkoľvek odozvu k môjmu príbehu. :) Danille Roode ♡
