Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
♡ Po slovách vyslovených potetovaným mužom, ktorého ruka neprestajne zvierala moje zápästie, sa ulica stala na pár sekúnd bezhlučnou. Človek, ktorý mi pred nedlhou chvíľou výhražne hľadel do očí, človek, ktorého neustálou potrebou sú prejavy dominancie, ako som za tú krátku dobu stihla zistiť, tentoraz sledoval okolie. Jeho oči blúdili po všetkých svetových stranách. Nerozumela som, čo bolo spúšťačom danej reakcie, dokonca i ostatní mali v tvári vpísané zmätenie. Zdalo sa, že ako jediná nemám potuchy, čo sa aktuálne deje.
,,Myslím, že by sme mali hneď odísť." zvolal dominantne ,,Nemyslite si však, že sme týmto skončili. Ešte máme nevybavené účty." jeho hnedé oči nás skenovali, kým sa z jeho úst hrnuli tieto nemilé slová, spôsobujúce chvenie môjho tela
Moje oči sledovali, ako pomaly odchádzajú, počas toho, ako som si druhou rukou masírovala boľavé zápästie. Každý meter, ktorý ich od nás vzdaľoval, spôsoboval čoraz pomalšie bitie môjho nekľudného srdca.
Pohľad na môjho kamaráta zvýjajúceho sa v bolestiach spôsoboval kvapky sĺz, ktoré mi začali vychádzať z očí. Snažila som sa ich zahnať, pretože momentálne nebol čas na prelievanie dalších sĺz. Vykročila som smerom ku Coltonovi, kedže som si bola vedomá toho, že čo najrýchlejšie musíme zmiznúť. Nemala som poňatie, prečo tak rýchlo odišli, no usúdila som, že to malo patričný dôvod a ja som nemala záujem zapliesť sa do dalších problémov. Snažila som sa omotať svoju štíhlu ruku okolo jeho ramena, čo sa mu zrejme nepáčilo.
,,Prestaň, nepomáhaj mi. Musíš odtiaľto čo najrýchlejšie odísť, dobre? Nie je to tu bezpečné a ja ťa zaručene nechcem zapliesť do dalších problémov." oznámil mi a snažil sa ma od seba odohnať
Bola som však mimoriadne tvrdohlavá a rozhodnutá mu pomôcť nech sa deje, čo sa deje.
,,Nemysli si, že ťa počúvnem. Rozhodne nie v tomto. Takže buď láskavo ticho a dovoľ mi ti pomôcť." bola som neodbytná
,,Kurnik, Madeline. Aspoň raz nebuď tak neskutočne zaťatá a počúvaj, čo ti vravím. Utekaj od tadiaľto čo najďalej." strácal trpezlivosť
,, Hádam si nemyslíš, že ťa tu nechám! Radšej hneď teraz zomriem, ako žiť s pocitom, že som ti nepomohla, keď si to najviac potreboval. Si jediný, komu na mne záleží a ja o teba nehodlám prísť." zvolala som odhodlane
Nevyzeral, že by k tomu chcel čokoľvek povedať, čo zapríčinilo malý úsmev, ktorý sa na mojej bledej tvári objavil - vyhrala som. Vynaložila som nemalú snahu ho postaviť na vlastné nohy, no napokon sa mi podarilo, čo som si zaumienila. Oznámil mi, že jeho auto sa nachádza zaparkované o ulicu ďalej. Vydýchla som si, pretože som si nevedela predstaviť, že by som ho niekoľko desiatok minút musela niesť domov. Predsa len, som žena, nemám na to dostačujúcu silu. Len to, že som mu zopár minút pomáhala dostať sa k autu ma pozoruhodne vyčerpalo. Keď som uvidela malý strieborný Peugeot, ktorý dostal práve kvôli dovršeniu plnoletosti, zaparkovaný na danej ulici, tak som od radosti takmer vyskočila z kože.
,,Ako chceš šoférovať, ked nemáš ani vodičský preukaz?" pozeral na mňa nechápavo
,,Už som ti spomínala, že ma pred dvomi rokmi otec učil šoférovať. Navyše, si zranený, takže jediný, kto je schopný ťa dostať domov som ja. To, či už bezpečne je druhá vec." zasmiala som sa a on sa zamračil
Povzdychla som si nad spomienkou na otca a chvíle, ktoré som s ním trávila. Vždy sme sa dokázali o všetkom porozprávať, keď ma niečo trápilo, on bol prvý, ktorému som sa neváhala zdôveriť. Zvieral ma vo svojom objatí, keď som plakala, pretože ma v škole nikto nemal rád. Vypočul ma, keď som mu vravela o sklamaní z prvej lásky. Taktiež ma podporoval vo všetkom, čo som v živote chcela dosiahnuť. Pamätám si, ako mi pred spaním rozprával príbehy o nadprirodzených bytostiach a ja som s nadšením počúvala každé jeho slovo.
×× Lakťami som sa oprela o parapetu malého dreveného okna a moje oči sa zahľadeli do čierno-čiernej tmy panujúcej vonku. Na oblohe svietlo zopár hviezd, ktoré mi pripomínali vojakov na čele s mesiacom, ktorý sa postupne objavoval spomedzi hustých, pozvoľna sa tiahnucich oblakov. S údivom som sledovala túto scenériu. Moje srdce pokojne bilo a chlad mi prenikal do každého kúsku môjho tela.
,,Madeline, zatvor to okno, prosím. Viem, ako obľubuješ pozorovať hviezdy, no záleží mi na tebe a nechcem, aby si opakovane prechladla." upozornil ma a ja som veselo prikývla
Môj otec stál vo dverách mojej izby, s úsmevom na perách. Do očí, pod ktorými sa objavoval čoraz väčší počet vrások, mu padali tmavohnedé vlasy s pramienkami sivej. Jeho postava pomaly kráčala smerom k mojej posteli, na ktorú si sadol.
,, Akú rozprávku mi povieš dnes?" spýtala som sa zvedavo, kým som sa zakrývala svetloružovým paplónom
Chvíľu premýšľal a potom mi odpovedal: ,,Čo tak rozprávku o nenaplnenej láske? Síce to bude pochmúrnejší príbeh, no verím, že si ho zamiluješ, je totiž špeciálny." oznámil mi a keď som prikývla, tak začal s rozprávaním
,,Kde bolo tam bolo, bolo jedno dievča, rovnako krásne ako ty. Líšila sa od ostatných, čo ju robilo jedinečnou a neopakovateľnou. Pozerala sa na svet s nesmiernou láskou a verila, že v každom sa nájde i ten najmenší kúsok dobra. Jeden veľmi pohľadný muž jej však zmenil život tak, ako by ani ona sama nečakala. Značne sa mu zapáčila a i on jej nebol úplne ľahostajný. Ustavične jej dvoril, snažil sa jej zapáčiť, no ona mu nehodlala podľahnúť tak ľahko. Imponovalo mu to, vnímal to ako výzvu, no nie nadlho. Postupne prestával mať trpezlivosť a rozhodol sa konať." odmlčal sa a zadíval sa niekam do prázdna
,,Čo urobil?" moju malú ruku som položila na tú jeho a tým ho prinútila pozrieť sa na mňa
,,Vieš, zlatíčko, mal nadprirodzenú schopnosť. Dokázal každého presvedčiť, aby urobil to, čo chce. Neváhal to využiť a prinútil ju, aby sa do neho bezhlavo zamilovala. No to, čo ani vo sne nečakal bolo, že i on pocíti lásku, avšak úprimnú. Odrazu oľutoval to, čo vykonal a rozhodol sa ju opustiť. Avšak, to nebol jediný dôvod, ktorý ho priviedol k danému rozhodnutiu." pohladil ma po mojich ryšavých vlasoch, ktoré som mala po mame
,,Prečo sa to teda rozhodol vykonať?" položila som mu otázku a pritiahla si plyšového macíka bližšie k hrudi
,,Nemohol prirodzene zomrieť, také niečo ako tí upíri, ktorých pozerávaš v televízií. To predstavovalo obrovský problém, kedže ona bola iba obyčajná ľudská bytosť. Takže, on ju už kvôli spomínaným dôvodom opustil a ona zomrela od žiaľu." ukončil rozprávanie
,,Čo bol potom zač, keď nie človek?" vyzvedala som, no on neodpovedal
,,Myslím, že už je čas na to, aby si išla spať." pozrel na neveľký drevený nočný stolík, kde som mala umiestnený ružový budík ,,Už je neskoro." ××
,,Madeline? Myslím, že teraz nie je čas na premýšľanie. Musíme sa obaja čo najskôr dostať domov." vytrhol ma z premýšľania môj kamarát
Bola by som vďačná za úprimný komentár k môjmu príbehu. Ďakujem. :)
