Iskrenie

29. kapitola

Katie

Sedela som na lavičke pred budovou humanitných vied a čakala na Sama. Chcela som ho vidieť ešte pred hodinou. Cez víkend mi príšerne chýbal a bola som zvedavá, ako dopadla jeho návšteva.

Ak by sa stav jeho mami zhoršil, bolo by odo mňa sebecké žiadať od neho, aby zabil dva dni zoznamovaním sa s mojimi rodičmi. Celý čas, čo bol preč, som sa modlila, aby to všetko dobre dopadlo.

Rozhliadla som sa okolo seba. Trochu som znervóznela, pretože hodiny sa začínala o sedem minút a jeho ešte nebolo. Oprela som sa o lavičku a pohľad uprela na schody do budovy.

Odrazu mi oči prikryli dve obrovské dlane. Takmer som dostala srdcovú zástavu. Pri uchu som zacítila teplý mentolový dych.

„Hádaj, kto som?" zvodne zašvitoril dôverne známi hlas.

Pohladila som ho po rukách a otočila sa. Kľakla som si na lavičku a vtisla Samovi bozk. Oblapil ma mocnými rukami a zdvihol z lavičky. Vratko som pristála pred ním a zadívala sa do jeho oceánom zaliatych očí.

„Ahoj zlatko, hrozne si mi chýbal."

„Aj ty mne. Nemyslel som si, že to bez teba bude až také..."

„Ha, dobre viem o čom hovoríš."

Vtiahol ma do medvedieho objatia. Schúlila som sa mu na hrudi a započúvala sa do úderov jeho prekrásneho srdca.

„Aký si mal víkend? Je doma všetko v poriadku? Ako sa darí Helen? Och, a aby som nezabudla na Julie..."

„Hej, hej. Brzdi trošku. Doma je všetko v poriadku. Vlastne viac než v poriadku."

„Ako to myslíš?"

„Mamin zdravotný stav sa stabilizoval. Opäť je mimo ohrozenia života. Lekár hovoril, že pravdepodobne to tak zostane ešte ďalšie tri mesiace. Alebo dlhšie."

„Sam, ale to je výborná správa. Hrozne mi odľahlo."

„Odľahlo?"

„Mala som trochu strach, s akými správami sa vrátiš."

„Aj ja. A ešte vždy sa bojím, ale už menej. Tri mesiace sú viac času, než by som si mohol priať, vzhľadom k jej stavu."

Usmiali sme sa na seba. Spoločne sme sa pobrali na hodinu do budovy.

„Takže, môžem s tebou počítať na víkend? Ak chceš ísť domov, plne to pochopím. Chcem sa len uistiť, či to môžem oznámiť našim."

„Nič mi nezabráni. Ale budem k tebe úprimný. Mám z toho celého strach..."

„Strach? A z čoho konkrétneho? Ak sa bojíš otca, môžem ťa ubezpečiť, že nie je taký ten fanatický ochranca svojej malej princeznej..."

„Nie, o to nejde. Ja len...čo ak sklamem ich očakávania? Zoznámenie s rodičmi je veľká vec, nechcem to pokašľať. Nechcem ťa sklamať..."

Zastavil som a zadívala sa mu do očí.

„Sam, si úžasný presne taký, aký si. Budem ťa ľúbiť za každých okolností a na inom nezáleží. Netráp sa takými hlúposťami, pretože je mi jedno, čo si o nás kto myslí. Si jediný človek, na koho názore mi záleží. A navyše, nevidím najmenší dôvod, prečo by si sa im nemal páčiť. Ver mi, ak zvládli priateľov, ktorých som mala pred tebou..."

„Akých priateľov?"

„To je jedno. Pamätáš si ešte vôbec niečo z mojej prednášky, alebo registruješ len informáciu, že som už pred tebou niekoho mala?"

„Tak trochu z oboch. Koľko ich prosím ťa bolo?"

„Len pár. Asi päť, alebo šesť. Ale to nie je podstatné. Vnímaš, čo ti hovorím?"

„Robím si srandu. Ďakujem, že mi natoľko veríš, veľmi mi to pomohlo. Snáď to už bude lepšie."

Pobozkala som ho a pohladila po líci. Školský zvonec nám ale úplne pokazil romantickú chvíľku. Rozbehli sme sa do budovy, aby sme nezmeškali hodinu s harpyou.

Po hodine utrpenia sme sa rozlúčili pred budovou a pobrali sme sa každý svojou cestou. S pomaly sa blížiacim víkendom ma premáhala nervozita. Sam očividne nebol jediný, kto mal obavy.

Ja som sa ale bála niečoho iného. Bála som sa všetkých tých spomienok, ktoré ma budú obklopovať deväť dní. Všade kam sa v tom dome obzriem vidím svojho brata. Aj so Samovou podporou to pre mňa bude ťažké.

Nemám ale na výber. Budem sa musieť pozbierať a nejako to zvládnuť. Kvôli nám, a hlavne kvôli sebe. Nemienim dovoliť strachu z minulosti, aby nado mnou zvíťazil.

Sam

Po rozhovore s Kate som bol podstatne pokojnejší. Jej dôvera pre mňa veľa znamenala. 

Trochu ma prekvapilo, s koľkými chalanmi predo mnou chodila. Na hodine z nej napokon vypadlo, že ich bolo možno viac ako šesť.

Nebudem klamať, trochu to zranilo moje ego. Ale ja tiež nie so žiadny svätec, takže sa s tým budem musieť zmieriť ako chlap.

Aj napriek povzbudivým slovám a úsmevu som na nej videl, že je rovnako nervózna ako ja. Ak nie viac. Úplne som to chápal. Vrátiť sa do domu, ktorý je plný spomienok na mŕtveho brata...musí to byť pre ňu ťažké. Viem to, lebo ten pocit poznám na vlastnej koži.

Po vyučovaní som mal tréning, čo mi prišlo neskutočne vhod. Potreboval som si prečistiť hlavu. Pobral som sa ku školskej plavárni. V šatni už bol takmer celý plavecký tým. Na lavičke oproti mojej skrinky sedel Cam a trápil sa s latexovou plaveckou čiapkou.

„Čau Maxwell. Minulý štvrtok si bol dobrý, gratulujem k výhre. Už sa teším na preteky po prázdninách. Počul som, že naši rivali majú nový tímový prírastok. Akýsi výmenný študent z Kalifornie. Vraj je rýchli ako blesk."

„Ha, tak to sa ešte asi nestretol so mnou..."

Cam sa na mňa zaškeril a ďalej sa venoval čiapke. Vyzeralo to, že za chvíľu ju rozdriape na márne kúsky.

Zhodil som zo seba oblečenie a navliekol si plavky. Zobral som si čiapku a okuliare a pobral sa k bazénu. Tréner stál na okraji bazéna a kričal na chalanov vo vode.

„Maxwell, to, že si vo štvrtok vyhral jednu súťaž neznamená, že sa budeš fláka! Navleč si čiapku a padaj do vody. Bez debilných poznámok!" pískol na píšťalke a všetci sa strhli.

„Povedal som vám, že máte pauzu? Makáme slečinky! Pekné zadky vám možno zoženú hračky do postele ale súťaž vám rozhodne nevyhrajú!"

Všetci bez slova pokračovali v začatej činnosti. Postavil som sa na stupienok a skočil do vody. Svet naokolo zanikol hneď ako som sa dotkol hladiny. Neexistovalo nič, len ja a voda okolo mňa. Miloval som ten pocit.