Úlomky zrkadla /jednodielovky/

ON

Všetko čo vám teraz poviem je pravda.
Prenasleduje ma. Už celé týždne mi je v pätách. Môže to znieť šialene a paranoidne, ale kamkoľvek idem, kdekoľvek som.. Je tam.
Je tam keď vyjdem z bytu a sleduje ma spoza toho temného rohu, za ktorým je núdzové schodisko, kam nikto nechodí. Je tam, keď si sadám na svoje miesto v MOJEJ obľúbenej kaviarni. Je tam, keď čakám na autobus po tme po práci. Je tam. Stále je tam. Bojím sa, že raz, keď si večer budem umývať zuby uvidím ho v zrkadle nad umývadlom, ako stojí za mnou.
Často sa mi zdá, že počujem ako otvára dvere na mojej izbe, alebo okno, no zatiaľ to vždy bolo len zdanie, prejav mojej paranoje zhmotnený vo zvuk čo nejestvuje. Ale kedy sa mi to zdať nebude? A kedy to bude naozaj? Viem, že tá chvíľa raz nastane, ale neviem kedy. Obávam sa, že čoskoro. Viem to, pretože sa začal objavovať častejšie. Najprv sa mi to stávalo raz-dva krát za pár mesiacov. Nebrala som to moc vážne, kto by to bral vážne? Každý mávame z času na čas taký pocit, že nás niekto sleduje. Hlavne po pozretí si hororu s kamoškou.
Lenže teraz to bolo iné. Už ma sleduje každý deň. Celý deň. Je vedecky dokázané, že vždy keď máte pocit, že vás niekto sleduje, tak vás v 99-tich percentách prípadov niekto reálne sleduje a ja viem, že mne sa to nezdá. Opakuje sa to príliš často na to, aby to bolo len zdanie. Najhoršie je, že mi nik neverí, pretože nikto ho nevidí. Ani nepočuje. Nechápem ako môžu mať tak hrošiu kožu, že necítia ten chlad, keď je nablízku. Ako môžu necítiť jeho prenikavý pohľad, ktorým vám vidí až do žalúdka. Ako to páli a mrazí zároveň, ako sa ťažko dýcha keď je nablízku. Vždy mám pocit, akoby som sa topila keď je nablízku, akoby mi vyrazilo všetok vzduch z pľúc.
Preto som tu a nie tam. Som na úteku. Vystihla som chvíľu keď nedávali pozor a dostala som sa až sem. Neviem síce ani poriadne kde som a trasiem sa tak príšerne, že môžem počuť, ako mi hrkajú kosti. Je tma. Chlad mi obhrýza skrehnuté prsty. Keby sa mi teraz čosi zarezalo do bosých nôh, necítila by som to. Obláčiky pary tvoriace sa pred mojimi ústami mi ešte väčšmi znižujú šance prísť na to, kde sa nachádzam, ale musím kráčať. Stále kráčať.
Vraveli mi, že tam budem v bezpečí, že sa za mnou už nedostane, ale to miesto mal pod palcom. Celé. Nevideli tú krv na stenách. Nevideli aké sú ňou presiaknuté, ako po nich tečie. Nevedeli o kaluži, do ktorej som každé ráno nechtiac stúpla, ani o hlase pripomínajucom mi noc čo noc, že sa moje dni čo chvíľa zrátaju ,vraj nebol skutočný. To som mala veriť tomu zvláštnemu chlapíkovi s úchylným úsmevom len preto, že chodil vždy oblečený v bielom? Vo farbe symbolizujúcej dobro a čistotu? On si myslí, že som mu na to neprišla? Že sa pretvaruje? Že neviem že je jeho sluhom? Taká nedomýšľavá nie som. On a tie jeho pomocnice iste chystali niečo veľké. Pod JEHO vedením.
Raz, dva, raz, dva
Počítala som si kroky. Musím ísť ďalej. Stále nie som dosť ďaleko. Musím sa dostať ešte ďalej. Raz,dva, raz ,dva
Ubehla mi zrazu noha na čomsi klzkom a spadla som do niečoho teplého a mäkkého. Strašne to páchlo. Rýchlo som sa pozbierala na nohy a utierala si mazľavú hmotu do bielej košele. Uľavilo sa mi, že už nebude čisto biela. Tak ako ich šaty. Nechcem aby si myslel, že ma má pod palcom. Ja sa nestanem jeho pomocníčkou, ani keby som za to mala dať život. Dvihla som si lepkavú ruku k tvári a privoňala si k nej. Môj žalúdok spravil kotrmelec a skoro som vyvrátila aj ten suchý krajec chleba, čo som dnes zjedla. Bol to odporný silný hnilobný zápach. Neviem čo to bolo, ale bolo mi toho úprimne ľúto. Ak takto nechcem skončiť aj ja mala by som sa poponáhľať. Nemám čas na takéto prekážky.
Rozhodla som sa pokračovať v ceste.
Raz, dva, raz, dva.
Počúvala som capkanie mojich bosých chodidiel o zamrznutý betón.
Raz, dva, raz, dva.
Netrvalo dlho a capotanie sa zdvojilo.
Zastala som. Pozrela som sa za seba.
Nikto. Chvíľu som skúmala tmavú ulicu predtým, ako som opäť vykročila. Nič.
Raz, dva, raz, dva.
Raz, raz, dva, dva, raz, raz, dva, dva.
Zas. Zastala som no zvuk mojich nôh neutíchal. Capotanie pokračovalo,  hoci ja som stála na mieste. 

Raz, dva, raz, dva. Blížilo sa to ku mne, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Čvachtavý zvuk silnel
Rozbehla som sa dole ulicou.
Je tu zas tu je. Prudko som dýchala. Ľadový vzduch ma pálil v hrdle. Nevládzem, ale nemôžem zastať nemám sa ani kde skryť. Svetielka v oknách bytoviek v tomto okamihu nepôsobili ani náhodou upokojujúco, ako vtedy večer, keď som okolo podobných išla s mamou po adventnom koncerte, a možno to boli tieto. Dnes však vrhali zvláštne svetlo na trblietajúcu sa cestu predo mnou. Skresľovali mi tiene.
Detskí smiech vychádzajúci spoza okien, tóny vianočných kolied. Všetko pôsobilo hrôzostrašne.
,,Som tu. Tvoj čas nadišiel." Začula som jeho zlovestný šepot tesne pri mojom uchu. Opakoval to znova a znova.
Začala som vrieskať na plné hrdlo, aby som ho nepočula. Bežala som stále rýchlejšie a rýchlejšie. Za chvíľu som nepočula už ani svoj krik. Jeho hlas hučal všade okolo mňa stále zlovestnejšie a zlovestnejšie. Dostal sa mi do hlavy.
Tupá bolesť mi vrazila do píšťaly a ja som začala padať nevedno kam.
Náraz. Oblial ma chlad. Zahalila temnota. Upokojujúca temnota. Jeho hlas utíchol. Bolo mi jedno, že sa neviem nadýchnuť. Hlavne, že je ticho. Konečne ticho
,, Mám ťa." 
Nastala nekonečná tma.

Rachel Hill (19†)
Bývalá pacientka , Psychiatrie svätého Františka, bola vyhlásená za nezvestnú v sobotu 23.12. od 18-tej hodiny po tom, čo si jej ošetrujúci lekár všimol, že pacientka nie je prítomná vo svojej izbe. Racheline telo bolo nájdené  o 10-tej hodine ráno v nedeľu 24.12. v rieke pretekajúcej mestom D po tom, ako si jeden z okoloidúcich všimol na vode plávať nočnú košeľu, ktorá napomohla  idetifikácii nezvestnej Rachel. Mladá Rachel sa utopila. Cudzie zavinenie nebolo preukázané. 

Či Rachel do vody skočila dobrovoľne, alebo do nej nechtiac spadla naďalej ostáva záhadou.